Potápanie Pag 2024

Na tejto základni sme už boli minimálne 5 krát. Ostrov Pag je relatívne blízko asi 600 km od nás a preto je to pohodová cesta. Trajekt nám síce ušiel pred nosom, čakali sme hodinu na ďalší keďže bežne chodia dva, ale bolo ešte mimo sezóny. Aspoň som vyvenčil psa. Mali sme na pláne urobiť jeden ponor ešte v ten deň, ale už sme boli dosť unavený a kým sme sa vybalili, už sa nám nechcelo. Šli sme radšej do mesta, najedli sme sa a samozrejme zmrzlinový pohár sme tiež nemohli vynechať. Radšej som ho mohol vynechať, keďže to bol lešnjak a neklamem, ak som tam v pohári nemal asi 45 lieskových orechov, tak ani jeden. Už mi bolo ku koncu na zvracanie.

Tuším druhý deň sme s Ferom vybehli na tradičný kopec na konci ostrova. Už je to vybudované a sú tam spravené lavičky z betónu. Je odtiaľ pekný výhľad. Pri apartmáne a na základni pribudol bufet, o ktorom sme nevedeli, zbytočne by som si jedlo ani z domu nebral. Medzi ponormi sme tu vysedávali a napchávali sa. Dobre padla aj káva.

Mnohokrát sme čakali na západ slnka, občas sa nám to podarilo keď neprišla búrka. Keď človek obíde mesto dá sa tu prejsť niekoľko kilometrov popri mori, začali tam budovať aj zámkovú dlažbu a osvetlenia. Ako už na 3 dovolenkách môj mobil nemal signál, nebolo to chybou SIM karty, keďže bola menená, ale pravdepodobne telefónom. Raz pri takej prechádzke som vybral SIM kartu a mobil sa nechcel zapnúť ani len do tiesňového režimu. Skoro som ho šľahol do mora. Potom sa prebudil. Už som si musel kúpiť ďalší telefón tak uvidíme v septembri.

Každý deň sme robili zo dva ponory, ale boli dva dni keď sme robili nočný ponor z brehu. Tieto lokality už pomerne dobre poznám, ale boli sme na niektorej kde som bol už pekne dávno. Tento týždeň sme mali šťastie na búrky. Dá sa povedať, že každý boží deň bola jedna alebo viac búrok. Niekedy nás chytila v meste, niekedy v noci, inokedy zas ráno pred zobudením.

Ja som robil väčšinou dekompresné ponory, ostatní klasické. Bral som si buď jednu stage s EAN50 alebo dve a v druhej bol kyslík. Jeden ponor som robil aj dekompresiu iba s kyslíkom. Nočné ponory samozrejme boli bez stage.

Lokality sú tu asi na 5-10 minút so zodiacom, takže za hodinu sme boli späť. Sú tu pekné steny, takmer každá lokalita je tu stena. Jeden ponor som robil aj na vrak Ruža. Už je v dosť zlom stave, už aj zadná časť je celkom rozbitá. Vrak leží max v 50 m hĺbke. Dávno som bol aj na lokalite Veliki šupak a teraz sme ju navštívili tiež. Veľmi pekná lokalita je Perjena zvijezda, kde v plytšej časti ako sa vraciame od steny je veľa prasklín, otvorov, kde je mnoho rýb. A tiež veľmi pekná a obľúbená lokalita je Crveni greben, kde je malá jaskyňa v 7 metroch a oproti je stena klesajúca do 50 metrov.
Na nočnom ponore z brehu sme toho videli tiež dosť, malé sépie, chobotnicu, platesy, rakov a inú háveď.

Tu pod základňou je cestička popri mori, kde sa dá zájsť asi 2,5 km jedným smerom a niekoľko 100 metrov druhým smerom, čiže so psom som mal aspoň nejaké prechádzky. Asi dvakrát bola so mnou aj v meste, kde sme ju potom zobrali aj k západu slnka. Foťák pod vodou som nemal, keďže bol v Čechách v oprave, kde som ho kupoval, samozrejme opraviť ho nevedeli a poslali ho ešte aj neskôr. Takže fotky pod vodou nie sú, ale aspoň som si užil slobodu a mohol som si vychutnať čisto ponory. Až tak ma to nehnevalo, pretože odtiaľto mám už dosť fotiek aj videí. Púzdro som nakoniec poslal do Poľska, kde je odborný servis a vrátilo sa mi už opravené, takže ďalšie Chorvátsko už fotky budú.

Teraz sme boli prvýkrát v Chorvátsku odkedy je euro. Ceny sa naozaj rapídne zvýšili a nielen čo sa týka potápania, ale aj jedlo v reštauráciách. Pomaly sa viac oplatí chodiť do Egypta, kde je to krajšie, farebnejšie a vlastne aj časovo bližšie. Chorvátsko zas má niečo čo Egypt nie. Je tu iná atmosféra či už nad, ale aj pod vodou. Každý deň sme šli do tej istej reštaurácie, ktorú sme si vyhliadli už pred mnohými rokmi, neustále chodíme tam. Každý deň bol aj zmrzlinový pohár, na ten sme chodili na tri miesta.

V celku môžem povedať, že táto akcia celkom dobre dopadla a potápanie bolo tiež fajn. Nikto zo zúčastnených neľutoval, že prišiel.

Potápanie Primošten 2022

Po hľadaní potápačských centier a znova som bral do úvahy rýchlosť odpovedí, nakoniec sme si vybrali zas základňu v meste Primošten. Napísal som majiteľovi mail, či by sme sa mohli pridať. Tak sme skoro ako minulý rok takmer v tom istom termíne šli do Primoštenu. Cesta nebola moc dlhá, oproti júnovému výjazdu do Molunatu. Došli sme v nedeľu, ubytovali sme sa a boli sme dohodnutí, že si výstroj zoberieme na základňu hneď druhý deň pred ponormi. Apartmán bol naozaj fajn a priestranný. Nič tam nechýbalo, kuchyňa tiež vybavená takými vecami, ktoré ma ani nenapadli. Boli sme asi 100 m od centra.

Všetko bolo iba na skok. Druhý deň sme sa dostavili na bázu ako zvyčajne trocha skôr, aby sme mali miesto hneď prví na lodi. Tak sa aj stalo. Od minulého roka tu vyrástlo provizórne mólo, čo uľahčovalo nastupovanie na loď. Prvé ponory boli na dve lokality asi 15-20 minút loďou, kde som sa minulý rok už dvakrát potápal. Obe boli fajn, jedna stena a jeden vrak.

Ako vždy po ponoroch sme sa šli trocha prejsť so psom mimo mesta, kde je menej ľudí (popri mori je cestička). Neskôr samozrejme nejaké potreby v potravinách a potom mesto, kde sme sa najedli a zvýšili cukor so zmrzlinovými pohármi. Druhý deň ako sme sa s Lórántom nalodili, všetky veci uložili, došiel jeden típek ku mne a ukázal mi, že má CCR a že sa nasáčkoval na moje miesto kde som už mal svoje veci. Nechal som ho tupca tam a trocha sa od neho odsťahovali. Potom vysvitlo, že to bol nemec, preto som sa jeho správaniu už nečudoval. Aj minulý rok tu boli a mysleli si, že im patrí celá loď. Prvý ponor v jednej jaskyni asi 30 m hlboko, bola to iba jedna miestnosť, potom stena a keď sme sa vracali plytšie späť majiteľ sa hral s jednou menšou chobotnicou. Druhý ponor bola plytšia časť a z dvoch strán stena, ako sme sa vracali plytko bolo neskutočne veľa rýb.

Tretí deň bola jedna lokalita kde som ešte nebol, bol to spadnutý maják. Je to relatívne plytká lokalita do 20 m (samozrejme klesá to aj nižšie), ale bohaté na život. Ešte na lodi nám pri brífingu ukazoval, že plytko je nejaká jaskyňa. Počas ponoru dve murény, slimáky, ropušnice, pri betónovej konštrukcii spadnutého majáku. Na konci znova chobotnica. Sprievodca nám ukázal smerom dole, pod nami bola úzka štrbina, ktorá sa smerom dole trocha rozširovala. Ja som si myslel, že tam môžem ísť keďže ukázal tým smerom. Začal som sa s obrovským foťákom pomaly spúšťať dole. Po pár metroch to bolo dosť úzke (hlavne kvôli šírke foťáku a potom som začal cítiť, že ma ktosi ťahá za plutvu. Potom mi Lóránt povedal, že chalan ako videl, že idem dole po mne vyštartoval. Ďalší ponor bol, kde som sa minulý rok už potápal. Pri kraji malá jaskyňa a potom klesajúce dno s bohatým životom.
Vo štvrtok sme sa nepotápali lebo mali byť búrky. Bolo síce pod mrakom, bolo úplné bezvetrie až neskôr začalo trocha pršať. Vybrali sme sa do Trogiru ako aj vlani. Dali sme si, ako inak, zmrzlinový pohár. Potom sme sa prešli k tej pevnosti.

Počasie nebolo vôbec tragické. Keď sme sa vrátili, samozrejme sme šli do reštaurácie na obed. V piatok už bolo slnečné počasie,ale keďže fúkalo, boli sme blízko a to na tej istej stene ako prvý deň a na vraku tiež. Keď sme sa vracali z vraku v plytšej časti, bol poriadny prúd. Popri hladine sme už ledva doplávali k lodi. Posledný potápačský deň sme boli na lokalite kde je stena a ako sme začali stúpať, plávali sme k zvyškom vraku. Bolo tu neskutočne veľa rýb a trocha ďalej od vraku aj väčšie ryby. Na konci znova chobotnica a malý úzky kaňon. Posledný ponor bol opäť pri padnutom majáku s tou malou úzkou jaskyňou odkiaľ ma ťahal divemaster. Ku koncu bola v jednej štrbine hlava úhora, mohol byť celkom veľký podľa rozmeru hlavy. Tentokrát s nami bola Justine, ktorá ukázala znova na jaskyňu. Tak som sa jej opýtal, či mám vliezť dole. Ukázala prstom, že trocha hej. Tentokrát som dal foťák Lórántovi, aby som ho niekde neoškrel. Začal som pomaly s klesaním, bolo to dosť úzke, bol som so sidemount konfiguráciou. Dostal som sa dole kde už sa to začalo trocha rozširovať, mal som v pláne sa tam otočiť. Dole bolo akési potrubie tenké, ale ohýbalo sa to. Videl som tam ešte miniatúrne chodbičky alebo štrbiny. Otočil som sa s pokrčenými nohami a smerom hore som si odopol jednu fľašu a tlačil ju pred sebou. Ako som sa otočil a pozrel hore uvidel som kývajúci sa chvost úhora. Hlavu som nevidel. Potom som pomaly vyplával hore. Spravili sme 10 ponorov s Lórántom a ja som sa rozhodol, že budem jeho buddy a neberiem si so sebou do Chorvátska stage a budem na každý ponor používať Nitrox. Tak to aj bolo. Takže boli to skôr oddychové ponory a nenáročné. Aj Lóránt dosiahol počas týždňa okrúhly ponor a ja tiež. Museli sme to osláviť zmrzlinovým pohárom.

Posledný deň sme znova zavítali k izvor Cetine, k prameňu rieky. Minulý rok som bol prichystaný s GoPro a suchý oblek po ruke avšak voda bola trocha kalná a nevliezol som tam keďže sa tam dvaja kúpali. Tento rok som mal všetko odložené a voda bola sakra čistá, takže sme tam nevliezli. Ako som dočiahol ponoril som mobil do vody a spravil zopár záberov. Odtiaľ sme sa vybrali už smerom na diaľnicu. Cesta domov nebola únavná.

Potápanie Molunat 2022

Komunikoval som s viacerými potápačskými základňami, potom som sa rozhodol ísť sem. Zdali sa byť milí a ochotní. Cesta bola síce dlhá, ale keďže sezóna ešte nezačala, cesty boli relatívne prázdne a došli sme za cca 13 hodín. Ubytovanie bolo celkom v pohode. Základňa bola hneď cez cestu, čiže na 20 metrov. Mali tu dosť miesta aj keď si myslím, že len kvôli tomu, že okrem nás tam nebol nikto. Loď nám tiež stačila, ale len pre málo potápačov. Lokality boli blízko, no zdalo sa mi, že sa potápame furt na rovnakom mieste. Takmer žiadna lokalita nebola veľmi odlišná okrem samozrejme jaskyne a vraku.

Prvý deň od príchodu sme sa už potápali. Boli sme na veľmi jednoduchej lokalite, chceli nám urobiť z brehu check dive, tak som im povedal, že nech nesrandujú. Síce nás potom zobrali loďou, ale asi to bol tiež check dive, keďže tam bolo do 20 m. Druhý ponor o chlp lepší kvôli malej kaverne na konci ponoru, avšak slabé.

Tretia lokalita už bola akoby stena, ale znova tam nič extra nebolo, len rybárska sieť kde majiteľ vyslobodzoval langusty. Potom sme už šli na hlbší ponor kde bola stena, ale dosť „holá“ ani len jedna gorgónia, nič. Málo hubiek, takmer nefarebné. Drobné ryby boli, ale nič väčšie. Človek čakal tu na juhu dosť veľa rýb a bohatý život. Na jednom ponore som v 40 metroch objavil konečne murénu.

Langusty tu boli v hojnom počte. Po večeroch sme našli jednu reštauráciu neďaleko Molunatu. Jeden deň sme navštívili Čiernu Horu a konkrétne Herceg Novi, lebo na potápanie dosť fúkalo. Pekné mesto, odporúčam pozrieť.

Iný deň po ponoroch sme šli na Sokol Grad, nejaký hrad kúsok od obce Ljuta, kde je veľmi čistá rieka s dvoma reštauráciami priamo pri vode. Potom sme boli po ponoroch v meste Dubrovnik, ktoré bolo prepchaté turistami, celkom zaujímavé.

V piatok sme boli pozrieť ešte mesto Cavtat, také celkom pekné s príjemnou atmosférou. Jeden deň sme robili nočný ponor z brehu. Ako som umiestňoval stroboskop na lano bójky, som zbadal menšiu chobotnicu. S ňou som sa hral 10-12 minút, potom zdrhla. Jedno ráno som šiel do hĺbky 66 m, kde bola dosť špinavá voda. Dole bolo celkom dosť rýb avšak malých. V ten deň som samozrejme ďalší ponor už nerobil.

Vo štvrtok sme boli na vraku Kaiser Franz Joseph, kde pred príchodom nám hovorila majiteľova dcéra, že je vidieť 15 metrov. No viditeľnosť bola hore na vraku 5 a dole takmer 0 m. Vrak je celkom dobrý obrastený rôznymi hubami. Videl som tu aj jednu väčšiu asi 60 cm farebnejšiu rybu, lenže sa rýchlo vytratila. Lano bolo umiestnené v strede vraku, odtiaľ sme plávali smerom ku prednej časti, kde je aj kotva. Je tu jeden stožiar ešte pred kapitánskym mostíkom, tiež pekne obrastený hubami a s mnohými rybami. Ešte jeden zaujímavejší ponor bol v jaskyni, tiež neďaleko od vraku. Boli tu viaceré miestnosti a dalo sa vynoriť do suchej jaskyne. Bola tu aj haloklína, kde sa miešala sladká voda so slanou a preto tu bola voda akoby rozmazaná. Pri vchode boli langusty a hviezdice. Niektoré steny boli úplne čierne akoby na nich bolo uhlie. Celkovo neboli zlé ponory, avšak bol som už na oveľa krajších miestach v Chorvátsku.

Nevýhoda potápačskej základne bola aj to, že nemali nitrox. To som v Chorvátsku zažil iba raz. Ja som si ho priniesol v stage fľašiach a používal ich na dekompresiu. Boli sľúbené aj farebné gorgónie, len nikto nepovedal, že ten reef začína v 40 metroch. Ja som tam mohol ísť, ale akurát keď už ostatní nepotápali. V skratke, nešli sme tam. Je to dobré lákadlo, ale keď prídeš, všetko je inak ako aj s tou viditeľnosťou na vraku. Dcéra majiteľa je mladá inštruktorka, ktorá je síce milá, ale ešte sa musí naučiť čo je to pokora.

Posledný ponor bol relatívne jednoduchý, mal som iba 15 minút dekompresie s EAN50 avšak po príchode na základňu som začal pociťovať bolesť (intenzívnu) v oblasti hrudníka a žalúdka, nejako som sa vyzliekol. Ako som šiel hore po schodoch, začali mi tŕpnuť nohy a ledva som sa dostal hore do apartmánu. Kolega akurát oplachoval veci dole, tak došiel až neskôr. Písal som aj majiteľovej dcére, neodpovedala. Potom došiel kolega, povedal som mu, nech oznámi majiteľovi ako som na tom a nech mi prinesie v mojej stage kyslík. Zatiaľ som pil koľko sa dalo, dýchal som kyslík s menšími pauzami asi 20 minút a prechádzalo to celkom rýchlo. Čo je čudné, neviem o žiadnych podobných príznakoch súvisiace s dekompresiou. (u mňa sa zväčša prejavovala bolesť v ramenách) žiadne tŕpnutie. Aj keď paralýza je tiež forma DCS typu II.,ale nie pri dodržaní krátkej dekompresie. Hneď ako sme prišli domov som behal po lekároch aj na odporúčanie prof. Novomeského, ktorého som hneď kontaktoval. Urobili mi rentgen pľúc, EKG, odber krvi aj na infarkt, všetko ok. Ešte pôjdem na kardio bicykel. Celkovo dovolenka dopadla dobre, domov sme sa dostali ešte rýchlejšie ako sem.

Potápanie Primošten 2021

Po dvojročnej pauze sme sa v júli vybrali na ostrov Pag. Tentokrát sme navštívili koncom augusta aj mesto Primošten. Cestu sme radšej absolvovali v noci, čo bolo aj lepšie z hľadiska premávky, ale únava bola o to väčšia. Nadránom sme dorazili na parkovisko asi 15 km od Primoštenu a rozhodli sa, že si trocha zdriemneme a za svetla prejdeme cestu popri mori. Ráno, keď už bolo svetlo, sme sa rýchlo najedli na parkovisku a pokračovali ten kúsok do mesta Primošten.

Tam sme zaparkovali poprechádzali sa, kým sme sa nemohli ubytovať. Hneď ráno som ešte písal do divecentra, či sú tam a či môžem zobrať výstroj. Tak sme ešte pred ubytovaním vypakovali výstroj na potápačskej základni. Majiteľ apartmánu bol láskavý a mohli sme sa skôr ubytovať. Tam sme sa vybalili a ešte trocha poleňošili. Večer sme šli klasicky do mesta. V nedeľu sa ešte nepotápalo, ani mi to nevadilo, lebo som bol trocha ešte mimo z cesty. V nedeľu sme teda využili voľný deň a prešli sme autom do neďalekého Trogiru. Je to síce celkom pekné mesto plné kostolov, ale neskutočne hľučné. Nonstop tam zvonia zvony, plno áut, motorky, každú minútu vzlietne lietadlo…

 
Trocha sme sa tam poprechádzali, dali si jeden zmrzlinový pohár a šli späť do Primoštenu. Na druhý deň som prišiel na základňu, odvliekol si veci k lodi. Dalo to zabrať keďže loď bola cca 50 m od plniarne a ešte dole kopcom po mnohých schodoch. Odniesol som si 2 x 7 litrové dvojča + 2 x 12 litrové a jednu stage. Taktiež automatiky, veľký kanister,foťák. Potom som sa dohodol s majiteľom, aby som si väčšinu vecí mohol nechať po ponoroch na lodi. Povedal na moju zodpovednosť môžem. Tak po ponoroch som si odniesol len dvojča. (2×12 litrov) 2 x 7 litrové som mal do rezervy,ale nikdy som ho nepoužil. Prvý deň boli dva plytšie ponory. Prvý bola mierna stena, ale prekvapilo ma dosť veľa tresiek a dve murény. Na druhom ponore bola malá jaskyňa-kaverna, kde sa dalo vynoriť. Druhý deň sme šli aj na hlbšiu lokalitu. 3 minúty pred ponorom mi bol zas pridelený buddy (cca AOWD o ktorom som nič netušil). Trocha som to odignoroval, pretože keď ti pridelia buddyho, aspoň by bolo dobré vedieť jeho meno a nie oznámiť keď si full oblečený, že toto bude tvoj buddy. Ja som si plával dole podľa mojej kvalifikácie a samozrejme som si bral ako na každý ponor foťák s kamerou, tak som sa nemohol venovať ešte neznámemu buddymu. Majiteľ stále pripomínal, že toto nesmiem robiť, nič o mne pod vodou nevedia. Ja nechodím do vody na preteky, chodím fotiť a nebudem plávať ako delfín, aby som za niekym uháňal. Postupne si na toto majiteľ zvykol a neskôr mi dal pokoj. Po tomto ponore bola plytšia lokalita ako tvrdil, ale našiel som niečo cez 30 m.

Boli tu staré rybárske siete, horšia viditeľnosť. Našiel som tu dole dve langusty. Pri kraji to bolo pekné, hemžili sa tu malé ryby. Na tretí deň sme boli pri stene, kde boli tiež tresky, malé ropušnice, slimáky a plno žltých gorgónií. Po tomto ponore bol vrak rybárskej lode. Tu bolo naozaj veľa života. Ostatní už dávno odplávali, ja som ešte ostal. Čo bolo podľa mňa dosť nebezpečné, robili sme veľmi krátke povrchové intervaly. Niekedy som povedal, že ešte jednoducho nejdem, som hore 20 minút. Pri takýchto ponoroch je aj 40 minútový interval prikrátky a riskantný. Na ďalší deň kvôli vetru sme opäť šli na tieto dve lokality, čo mi nejak nevadilo, bolo to pekné a pri vraku som teraz našiel aj veľkého úhora a tresku. Hore na vraku v jednej štrbine bola aj muréna. Posledný deň sme mali ísť dosť ďaleko, cca 2 hodiny plavby. Majiteľ povedal, že sa mi to bude páčiť. Vedel som, že bude aj nejaká stena a druhý ponor lietadlo. Pýtal som sa ho na maximálnu hĺbku a či nebudem potrebovať aj kyslík na dekompresiu. Nie netreba. Po ceste sme videli delfínov a uvidel som jednu plutvu na hladine. Vyzeralo to ako žralok. Potom to uvidel aj majiteľ a hovoril, že je to Mesačník (Mola mola), škoda, že sme neboli vo vode. Na prvom ponore loď zaparkovala nad útesom, kde bola hĺbka 8 m. Odtiaľ po 30 metroch plávania sme mali natrafiť na stenu.

Ok, tak som šiel prvý, vedel som, že nejaké to deko bude. Najskôr som klesol do cca 35 metroch. Nič extra, hovoril som si. Potom som plával ďalej a začali sa objavovať gorgónie. Fialové, potom začali aj žlté, žlto-fialové, rôzne odtiene, chlpaté, holé. Bolo ich potom toľko, že som nevedel čo natáčať a fotiť najskôr. No a skončilo to 40 minútovou dekompresiou,ktorú som ešte trocha skrátil prestavením gradient faktoru počas dekompresie. Bolo to síce riskantné,ale keďže to počítač umožňoval, tak som to spravil. Na lodi sa dalo čakať, že každý čaká už len na mňa. Povedal som majiteľovi, že som sa ho pýtal na kyslík, povedal nebude treba. Tak potom čakaj, kým skončím dekompresiu. Jednoznačne bol nahnevaný, ale čo mám robiť. Ponor trval 77 minút, čo vôbec nie je tragédia. Museli na mňa čakať asi 17-18 minút. Vedel už 3 mesiace pred mojim príchodom akú mám kvalifikáciu a koľko ponorov, tak ma mohol upozorniť, že tu sa takéto ponory nerobia. Druhý ponor bol o kúsok ďalej na vrak lietadla JU-87 Stuka. Lano viedlo dole do cca 20 metrov a lietadlo bolo viditeľné už takmer zvrchu. Pár krát som ho oboplával, nafotil, natočil, čakal som ešte kým všetci zdrhnú hore a potom som si ho ešte vychutnal sám. Deko mi samozrejme naskakovalo jedna radosť po prvom ponore a krátkom povrchovom intervale. Tak som absolvoval ďalšiu 20 minutovú zastávku. Čo je voči mne nefér ako technickému potápačovi, ja dekompresiu môžem robiť, som zato zdrbaný,ale to, že tam na lane vyseli aj „monofľaškári“ to nikoho netrápilo, ale hlavne, že ja robím nebezpečné ponory. Majiteľ si asi uvedomil, že so mnou nebol férový, preto ma neskôr tľapkal po pleci a pokúšal sa komunikovať. Potom neskôr už bol celý vysmiaty a správal sa ako by sa nič nestalo a som jeho najlepší kamoš. Po ponoroch sa ešte zastavili v reštaurácii na 2 hodiny pri ostrove Žirje. Mne sa nechcelo ísť, hovorím počkám ich tam a pomotám sa trocha. No vtedy som nevedel, že to budú dve hodiny. Cesta späť bola otrasná, trvala zas 2 hodiny. (čiže cesta tam aj späť 4 hodiny a 2 hodiny sedeli v reštaurácii). Celkovo som bol spokojný aj s lokalitami,majiteľ bol fajn, len to vláčenie výstroja bol zabiják. Taktiež tie povrchové intervaly boli príliš krátke. Každý boží deň sme chodili do mesta, ktoré bolo od nášho apartmánu asi na 3 minúty pešo. Predposledný deň som sa už nepotápal, boli sme na pár hodín v Šibeniku. No to mesto nestálo za nič. Síce sú tam nejaké kostoly, pamiatky atď,ale mesto je fakt veľké a nič ma tam nezaujalo. Rýchlo sme sa vybrali späť k nám.

Posledný deň sme sa rozhodli, že navštívime ešte po ceste domov prameň rieky Cetina. Mala to byť trocha dlhšia trasa ako pôvodne, ale bolo to len o čosi viac. Pôvodne som mal na pláne, že sa oblečiem do suchého obleku a vleziem do vody, natočím na hladine niečo. Ako sme šli už viac do vnútrozemia, bola väčšia pustatina. Navigácia ukazovala čoraz väčšiu nadmorskú výšku, niekde bolo aj cez 850 metrov nad morom. A začali sa objavovať kravičky. Až tak, že šli popri nás na ceste. Boli tu veľké, malé, bledé, tmavé, čierne, aké len chcete. Bol to úplne iný svet. Nikdy by človek nepovedal, že je v Chorvátsku. Naozaj pekné a kľudné. Sem tam nejaké auto. Došli sme k oku (Izvor Cetina) a nejako to nepasovalo s tým, čo som videl na fotkách. Voda kalnejšia, plno ľudí. Potom som sa rozhodol, že tam nebudem liezť, je to asi zbytočné. Nafotili sme to a vypadli odtiaľ.

Čiže toto mierne sklamanie, ale cesta vedúca k výveru bola super. Po 10 hodinách aj s pauzami, jedením sme došli domov. Myslím si, že máme plno zážitkov.

Potápanie Medulin 2019

Už minulý rok som mal na pláne opäť navštíviť severnejšie vraky okolo polostrova na Istrii. Pred 6 rokmi som bol v meste Premantura, tentokrát sme šli do Medulinu. Cestu sme absolvovali cez Rakúsko a Slovinsko. Bolo aj napriek obmedzeniam celkom rýchle a pohodlné po diaľnici. Ako sme došli do kempu, bohužiaľ check-in trval asi 20 minút, poslali nás od jedného k druhému, tretiemu,… Nakoniec sme sa dostali do kempu a našli sme číslo nášho mobilného domu. Bola to taká väčšia diera s dvoma minispálňami a jednou kuchynkou a kúpeľňou. No nič, vybalili sme sa a šli na potápačskú základňu, kde sme sa tiež vybalili a dohodli zajtrajší ponor. Vypýtali si zálohu 40 € ani tak presne netušíme prečo. No nič. Na druhý deň sme sa mali stretnúť na základni o 9:30. Veci sme si dali do boxov a tie sme odtlačili k lodi a tam napakovali celkom blbým spôsobom keďže mólo bolo príliš vysoké a loď nízko. Naše fľaše s ďalšími 10 nakydali na vozík a priviezli quadom, čo som vedel, že nebude moc fajn keďže sa výstroj môže zničiť. Tak sa aj stalo, hneď prvý deň mi zatekal manometer keďže som videl nejaký odtlačok od iného výstroja. Chvala bohu fungoval, tak som si z toho nerobil nič.

Loďou sme sa plavili 50 minút. Lokalita nás sklamala, mini stena, ak to môžem vôbec nazvať stenou, sem tam nejaký život ok. Moja polovička mala problém s krídlom, nafukovalo sa jej, tak sme odpojili hadicu. Ku koncu ponoru to bolo už ok. Na druhý ponor sme nešli keďže nikto nebol okrem nás na druhý ponor. (full sezóna)

Na druhý deň sa moja polovička zobudila už s bolesťou hlavy, povedala mi, aby som šiel bez nej. Samozrejme som nechcel. Hovoril som, že sa nebudem potápať s nejakými cudzími ľuďmi. Tak som ju nejako prehovoril, avšak mi jej bolo ľúto. No a šli sme na vrak Draga, kde už na lodi povedal zamestnanec, že bude prúd ako sviňa. No super. Síce naša loď „zaparkovala“ pri fixnej bójke s lanom,ale po skočení sme cítili, že to nebude jednoduché. Smerom dole bol prúd, na vraku bol prúd trocha slabší. Bolo tu dosť veľa tresiek, jeden krab pavúčí, väčšia ropušnica. Keď sme začali stúpať na lane partnerka zahliadla ešte plávajúceho úhora. Dekompresia prebiehala dosť blbo, museli sme sa poriadne držať a ja som mal v druhej ruke dosť veľký foťák. Na konci mi divemaster ukázal, že mi foťák zoberie hore. Hnevalo ma aj to, že na lane viseli okrem nás rekreační potápači s monofľašami a robili cca 20 minútové dekompresie a samozrejme nám zavadzali. No a čerešničkou na torte bol koniec ponoru, keď sme sa museli dostať na výťah oproti silnému prúdu. Katastrofa.

Keďže Dominike bolo furt zle aj počas ponoru a po ponore tiež, v ten deň sme nešli na druhý ponor. Po každom ponore sa to opakovalo, vláčiť veci z lode, na breh, z brehu k základni, napakovať na vozík…

Ďalší deň sme zas nešli na ponor vôbec, pretože bolo extra veterno a aj daždivo. Vôbec nebol ani jeden ponor.

Vo štvrtok sme mali na pláne vrak Luana, kde som kedysi bol, ale vtedy bol vrak takmer celý v hmle. Teraz na počudovanie sa nebol žiadny prúd a po klesaní sa zrazu objavil vrak a celkom pekná viditeľnosť. Tak sme plávali medzi húfami rýb, bolo ich naozaj neúrekom. Kým ostatní plávali hneď na zadnú časť, my sme ostali vpredu a keď sa oni vracali, my sme šli dozadu. V zadnej časti je aj zarastené kormidlo. Je tu aj pár rybárskych sietí. Ponor sme dokončili zas dekompresiou s EAN50, v pohode bez prúdu. Naozaj relax.

Poobedňajší ponor bol na lokalitu Kamenjak Caves, čo mali byť nejaké pekné, plytké jaskyne. Na lodi nás bolo ako maku, čo je zas iba o peniazoch. Nezáležalo im na komforte potápačov,ale aby sa rýchlo obohatili. Lokalita nebola zlá, bol tu jeden malý tunel, cez ktorý sa dal preplávať. Potom tu bola väčšia miestnosť kde nad nami plávali kúpajúci sa, šnorchlisti atď. Sem tam slnko presvitalo dovnútra z hladiny. Odtiaľto sme vyplávali cez užšiu škáru von a o pár metrov bol ďalší vstup do miestnosti tiež rozmernej. Naozaj pekné.

V piatok sme mali ísť relatívne ďaleko na Baron Gautsch a vrak Varese. Priateľka povedala, že ona nejde kvôli psovi. Mne sa samému zas nechcelo, no napokon som sa rozhodol aj napriek vysokej cene cca 115 €, že pôjdem. Na vraku Baron Gautsch som už pár krát bol, ale fotky sa mi kedysi stratili, tak som to chcel využiť.
Mali sme ísť druhou loďou, aj sme šli. Tu sa celkom dobre nakladal výstroj a loď bola priestrannejšia a tiež mala výťah. Cesta mala trvať asi hodinu aj 40 minút avšak skoro sme na Baron Gautsch ani nedorazili, kvôli poruche na motore. Keby nebolo jedného francúzskeho potápača ostaneme niekde blízko Varese. Po niekoľkých otvoreniach poklopu na motore a opravách konečne motor začal fungovať.

Každý potľapkával plecia potápačovi, že to opravil. Po naobliekaní sme skočili do vody. Našu loď sme mali priviazanú o lano, ktoré viedlo na koniec vraku. Plával som vo vnútri na prvom poschodí smerom dopredu a na pravobok. Našiel som známe dvere, pozrel som sa pod seba a bola tam strojovňa, ktorá je vlastne na 3 poschodí z vrchu. Hľadal som známeho úhora no nikde sa neukázal. Tak som sa tam pomotal a potom vyplával na boku vraku. Postupne som stúpal opäť na prvé poschodie, bol som už blízko kapitánskeho mostíka. Bolo tu naozaj dosť rýb, chvala bohu málo potápačov. Potom som vyplával na predok vraku, nafotil a znova vplával a pokračoval som dozadu. Minul som aj oba komíny, jeden na mieste a druhý krivo padnutý dole. Fajn zážitok ako vždy. Potom nasledovala dekompresia cca 24 minút avšak v slabom prúde.

Druhý ponor bol po uplynutí asi 1,5 hodiny. Tu po skočení do vody ma prekvapil extrémny prúd. Od konci lode sme mali lano vyviazané k predku lode a fixné lano k vraku bolo ešte ďalej diagonálne od predku. Takže najskôr som sa musel s dvojčaťom a stage + ťažkým foťákom jednou rukou ťahať dopredu k predku lode čo mi trvalo celú večnosť a myslel som si, že tam skapem na mieste. No a keď sa lano popri našej lodi minulo, nejako som musel preplávať ešte k fixnému lanu, ktoré viedlo na vrak. Začal som „upaľovať“ ako som len vedel a k lanu som sa dostal asi v 20 m hĺbke s tým, že som už nemal pľúca. Po celý čas som sa musel silno držať lana, ináč by ma prúd odniesol. Na vraku to bolo o čosi lepšie. Milión rýb zahalilo siluetu vraku. Naozaj neskutočné množstvo. Vrak som si prešiel asi 1,5 krát. Sú tu rybárske siete hlavne na prednej rozbitej časti. Samozrejme aj dekompresia bola dlhšia, kvôli tomu,že to bol druhý ponor. Ale oplatilo sa.

A ešte ma prekvapilo milo to, že na lodi ani nebolo nasáčkovaných veľa potápačov. Myslel som si, že keď plujeme tak ďaleko, bude nás ako maku. Nie, bolo nás cca 6. Čiže miesta bolo viac než dosť. Samozrejme na dekompresiách opäť vyčíňali rekreační potápači, ktorých som nechtiac kopal plutvami keďže ja robím deko vodorovne a ich nohy viseli k mojim. No sorry.

A nadišiel čas na posledný deň ponoru a to v sobotu, keď sme mali na nástenke najskôr vrak Cesare Rossarol, na ktorý som sa tešil, keďže som na ňom už bol. No na poslednú chviľu to zmenili na vrak Vis, ale aj na ten som bol zvedavý.
Boli sme na lodi štyria potápači. Opäť pohoda. Na vraku bola dosť blbá viditeľnosť. Vplávali sme najskôr do miestnosti kde bol asi salón kedysi. Odtiaľ po boku lode k trhline, ktorá vedie do strojovne. Tam som sa trocha motal, fotil a bolo tam dosť malých tresiek. Zrazu som uvidel aj rozmernejšiu tresku. Na druhej strane strojovne je tiež východ na boku vraku alebo tretia možnosť je uniknúť zvrchu. Potom sme boli ešte na kapitánskom mostíku, na predku vraku a popri komíne dozadu ku kormidlu. Potom tradičné deko a hore. Nehovorím, že sa mi tento vrak nepáčil,ale znova by som za neho nezaplatil takmer 60 €.

Každý večer sme samozrejme ako vždy chodili do mesta, kde popri každej reštaurácii, cukrárni stáli dvanásti zamestnanci a lákali turistov, čo bolo už naozaj trápne a nezdvorilé. Toto som ešte asi nikde v Chorvátsku nezažil takouto intenzitou.
No a bonbónik nakoniec. Pri odhlasovaní sa na recepcii, nám bolo oznámené, že niečo nie je v poriadku. Máme zaplatiť extra poplatok, lebo máme špinavé posteľné prádlo atď. Podotýkam zaplatili sme more peňazí za tú dieru, potom sme platili zvlášť za psa 12 €/deň čo je tiež pekná suma a mali sme ešte zaplatiť navyše? Nerátali s tým, že sa do nich pustíme aj po anglicky. Po vyrevovaní nás poslali radšej preč, že je to ok. Chceli sme použiť klimatizáciu, tá tiež nie je v cene je za 10 €/deň. Ako sorry ja za tie peniaze pôjdem radšej do hotela nabudúce a nie do 20 m2 mobile house-u.

Naozaj úbohé ako sa pokúšajú obohatiť. Celkovo zážitky boli fajn. Možno sa sem ešte vrátim,ale pravdepodobne nie na túto základňu, kde tiež už nevedia čo vypýtať za ponory a tiež nie do kempingu. Cesta späť bola pomalá hlavne pred Chorvátskymi hranicami sme stáli 1,5 hodiny a prešli sme za tú dobu iba 6-7 km.

Potápanie Primošten 2022

Po hľadaní potápačských centier a znova som bral do úvahy rýchlosť odpovedí, nakoniec sme si vybrali zas základňu v meste Primošten. Napísal som majiteľovi mail, či by sme sa mohli pridať. Tak sme skoro ako minulý rok takmer v tom istom termíne šli do Primoštenu. Cesta nebola moc dlhá, oproti júnovému výjazdu do Molunatu. Došli sme v nedeľu, ubytovali sme sa a boli sme dohodnutí, že si výstroj zoberieme na základňu hneď druhý deň pred ponormi. Apartmán bol naozaj fajn a priestranný. Nič tam nechýbalo, kuchyňa tiež vybavená takými vecami, ktoré ma ani nenapadli. Boli sme asi 100 m od centra.

Všetko bolo iba na skok. Druhý deň sme sa dostavili na bázu ako zvyčajne trocha skôr, aby sme mali miesto hneď prví na lodi. Tak sa aj stalo. Od minulého roka tu vyrástlo provizórne mólo, čo uľahčovalo nastupovanie na loď. Prvé ponory boli na dve lokality asi 15-20 minút loďou, kde som sa minulý rok už dvakrát potápal. Obe boli fajn, jedna stena a jeden vrak.

Ako vždy po ponoroch sme sa šli trocha prejsť so psom mimo mesta, kde je menej ľudí (popri mori je cestička). Neskôr samozrejme nejaké potreby v potravinách a potom mesto, kde sme sa najedli a zvýšili cukor so zmrzlinovými pohármi. Druhý deň ako sme sa s Lórántom nalodili, všetky veci uložili, došiel jeden típek ku mne a ukázal mi, že má CCR a že sa nasáčkoval na moje miesto kde som už mal svoje veci. Nechal som ho tupca tam a trocha sa od neho odsťahovali. Potom vysvitlo, že to bol nemec, preto som sa jeho správaniu už nečudoval. Aj minulý rok tu boli a mysleli si, že im patrí celá loď. Prvý ponor v jednej jaskyni asi 30 m hlboko, bola to iba jedna miestnosť, potom stena a keď sme sa vracali plytšie späť majiteľ sa hral s jednou menšou chobotnicou. Druhý ponor bola plytšia časť a z dvoch strán stena, ako sme sa vracali plytko bolo neskutočne veľa rýb.

Tretí deň bola jedna lokalita kde som ešte nebol, bol to spadnutý maják. Je to relatívne plytká lokalita do 20 m (samozrejme klesá to aj nižšie), ale bohaté na život. Ešte na lodi nám pri brífingu ukazoval, že plytko je nejaká jaskyňa. Počas ponoru dve murény, slimáky, ropušnice, pri betónovej konštrukcii spadnutého majáku. Na konci znova chobotnica. Sprievodca nám ukázal smerom dole, pod nami bola úzka štrbina, ktorá sa smerom dole trocha rozširovala. Ja som si myslel, že tam môžem ísť keďže ukázal tým smerom. Začal som sa s obrovským foťákom pomaly spúšťať dole. Po pár metroch to bolo dosť úzke (hlavne kvôli šírke foťáku a potom som začal cítiť, že ma ktosi ťahá za plutvu. Potom mi Lóránt povedal, že chalan ako videl, že idem dole po mne vyštartoval. Ďalší ponor bol, kde som sa minulý rok už potápal. Pri kraji malá jaskyňa a potom klesajúce dno s bohatým životom.
Vo štvrtok sme sa nepotápali lebo mali byť búrky. Bolo síce pod mrakom, bolo úplné bezvetrie až neskôr začalo trocha pršať. Vybrali sme sa do Trogiru ako aj vlani. Dali sme si, ako inak, zmrzlinový pohár. Potom sme sa prešli k tej pevnosti.

Počasie nebolo vôbec tragické. Keď sme sa vrátili, samozrejme sme šli do reštaurácie na obed. V piatok už bolo slnečné počasie,ale keďže fúkalo, boli sme blízko a to na tej istej stene ako prvý deň a na vraku tiež. Keď sme sa vracali z vraku v plytšej časti, bol poriadny prúd. Popri hladine sme už ledva doplávali k lodi. Posledný potápačský deň sme boli na lokalite kde je stena a ako sme začali stúpať, plávali sme k zvyškom vraku. Bolo tu neskutočne veľa rýb a trocha ďalej od vraku aj väčšie ryby. Na konci znova chobotnica a malý úzky kaňon. Posledný ponor bol opäť pri padnutom majáku s tou malou úzkou jaskyňou odkiaľ ma ťahal divemaster. Ku koncu bola v jednej štrbine hlava úhora, mohol byť celkom veľký podľa rozmeru hlavy. Tentokrát s nami bola Justine, ktorá ukázala znova na jaskyňu. Tak som sa jej opýtal, či mám vliezť dole. Ukázala prstom, že trocha hej. Tentokrát som dal foťák Lórántovi, aby som ho niekde neoškrel. Začal som pomaly s klesaním, bolo to dosť úzke, bol som so sidemount konfiguráciou. Dostal som sa dole kde už sa to začalo trocha rozširovať, mal som v pláne sa tam otočiť. Dole bolo akési potrubie tenké, ale ohýbalo sa to. Videl som tam ešte miniatúrne chodbičky alebo štrbiny. Otočil som sa s pokrčenými nohami a smerom hore som si odopol jednu fľašu a tlačil ju pred sebou. Ako som sa otočil a pozrel hore uvidel som kývajúci sa chvost úhora. Hlavu som nevidel. Potom som pomaly vyplával hore. Spravili sme 10 ponorov s Lórántom a ja som sa rozhodol, že budem jeho buddy a neberiem si so sebou do Chorvátska stage a budem na každý ponor používať Nitrox. Tak to aj bolo. Takže boli to skôr oddychové ponory a nenáročné. Aj Lóránt dosiahol počas týždňa okrúhly ponor a ja tiež. Museli sme to osláviť zmrzlinovým pohárom.

Posledný deň sme znova zavítali k izvor Cetine, k prameňu rieky. Minulý rok som bol prichystaný s GoPro a suchý oblek po ruke avšak voda bola trocha kalná a nevliezol som tam keďže sa tam dvaja kúpali. Tento rok som mal všetko odložené a voda bola sakra čistá, takže sme tam nevliezli. Ako som dočiahol ponoril som mobil do vody a spravil zopár záberov. Odtiaľ sme sa vybrali už smerom na diaľnicu. Cesta domov nebola únavná.

Potápanie Molunat 2022

Komunikoval som s viacerými potápačskými základňami, potom som sa rozhodol ísť sem. Zdali sa byť milí a ochotní. Cesta bola síce dlhá, ale keďže sezóna ešte nezačala, cesty boli relatívne prázdne a došli sme za cca 13 hodín. Ubytovanie bolo celkom v pohode. Základňa bola hneď cez cestu, čiže na 20 metrov. Mali tu dosť miesta aj keď si myslím, že len kvôli tomu, že okrem nás tam nebol nikto. Loď nám tiež stačila, ale len pre málo potápačov. Lokality boli blízko, no zdalo sa mi, že sa potápame furt na rovnakom mieste. Takmer žiadna lokalita nebola veľmi odlišná okrem samozrejme jaskyne a vraku.

Prvý deň od príchodu sme sa už potápali. Boli sme na veľmi jednoduchej lokalite, chceli nám urobiť z brehu check dive, tak som im povedal, že nech nesrandujú. Síce nás potom zobrali loďou, ale asi to bol tiež check dive, keďže tam bolo do 20 m. Druhý ponor o chlp lepší kvôli malej kaverne na konci ponoru, avšak slabé.

Tretia lokalita už bola akoby stena, ale znova tam nič extra nebolo, len rybárska sieť kde majiteľ vyslobodzoval langusty. Potom sme už šli na hlbší ponor kde bola stena, ale dosť „holá“ ani len jedna gorgónia, nič. Málo hubiek, takmer nefarebné. Drobné ryby boli, ale nič väčšie. Človek čakal tu na juhu dosť veľa rýb a bohatý život. Na jednom ponore som v 40 metroch objavil konečne murénu.

Langusty tu boli v hojnom počte. Po večeroch sme našli jednu reštauráciu neďaleko Molunatu. Jeden deň sme navštívili Čiernu Horu a konkrétne Herceg Novi, lebo na potápanie dosť fúkalo. Pekné mesto, odporúčam pozrieť.

Iný deň po ponoroch sme šli na Sokol Grad, nejaký hrad kúsok od obce Ljuta, kde je veľmi čistá rieka s dvoma reštauráciami priamo pri vode. Potom sme boli po ponoroch v meste Dubrovnik, ktoré bolo prepchaté turistami, celkom zaujímavé.

V piatok sme boli pozrieť ešte mesto Cavtat, také celkom pekné s príjemnou atmosférou. Jeden deň sme robili nočný ponor z brehu. Ako som umiestňoval stroboskop na lano bójky, som zbadal menšiu chobotnicu. S ňou som sa hral 10-12 minút, potom zdrhla. Jedno ráno som šiel do hĺbky 66 m, kde bola dosť špinavá voda. Dole bolo celkom dosť rýb avšak malých. V ten deň som samozrejme ďalší ponor už nerobil.

Vo štvrtok sme boli na vraku Kaiser Franz Joseph, kde pred príchodom nám hovorila majiteľova dcéra, že je vidieť 15 metrov. No viditeľnosť bola hore na vraku 5 a dole takmer 0 m. Vrak je celkom dobrý obrastený rôznymi hubami. Videl som tu aj jednu väčšiu asi 60 cm farebnejšiu rybu, lenže sa rýchlo vytratila. Lano bolo umiestnené v strede vraku, odtiaľ sme plávali smerom ku prednej časti, kde je aj kotva. Je tu jeden stožiar ešte pred kapitánskym mostíkom, tiež pekne obrastený hubami a s mnohými rybami. Ešte jeden zaujímavejší ponor bol v jaskyni, tiež neďaleko od vraku. Boli tu viaceré miestnosti a dalo sa vynoriť do suchej jaskyne. Bola tu aj haloklína, kde sa miešala sladká voda so slanou a preto tu bola voda akoby rozmazaná. Pri vchode boli langusty a hviezdice. Niektoré steny boli úplne čierne akoby na nich bolo uhlie. Celkovo neboli zlé ponory, avšak bol som už na oveľa krajších miestach v Chorvátsku.

Nevýhoda potápačskej základne bola aj to, že nemali nitrox. To som v Chorvátsku zažil iba raz. Ja som si ho priniesol v stage fľašiach a používal ich na dekompresiu. Boli sľúbené aj farebné gorgónie, len nikto nepovedal, že ten reef začína v 40 metroch. Ja som tam mohol ísť, ale akurát keď už ostatní nepotápali. V skratke, nešli sme tam. Je to dobré lákadlo, ale keď prídeš, všetko je inak ako aj s tou viditeľnosťou na vraku. Dcéra majiteľa je mladá inštruktorka, ktorá je síce milá, ale ešte sa musí naučiť čo je to pokora.

Posledný ponor bol relatívne jednoduchý, mal som iba 15 minút dekompresie s EAN50 avšak po príchode na základňu som začal pociťovať bolesť (intenzívnu) v oblasti hrudníka a žalúdka, nejako som sa vyzliekol. Ako som šiel hore po schodoch, začali mi tŕpnuť nohy a ledva som sa dostal hore do apartmánu. Kolega akurát oplachoval veci dole, tak došiel až neskôr. Písal som aj majiteľovej dcére, neodpovedala. Potom došiel kolega, povedal som mu, nech oznámi majiteľovi ako som na tom a nech mi prinesie v mojej stage kyslík. Zatiaľ som pil koľko sa dalo, dýchal som kyslík s menšími pauzami asi 20 minút a prechádzalo to celkom rýchlo. Čo je čudné, neviem o žiadnych podobných príznakoch súvisiace s dekompresiou. (u mňa sa zväčša prejavovala bolesť v ramenách) žiadne tŕpnutie. Aj keď paralýza je tiež forma DCS typu II.,ale nie pri dodržaní krátkej dekompresie. Hneď ako sme prišli domov som behal po lekároch aj na odporúčanie prof. Novomeského, ktorého som hneď kontaktoval. Urobili mi rentgen pľúc, EKG, odber krvi aj na infarkt, všetko ok. Ešte pôjdem na kardio bicykel. Celkovo dovolenka dopadla dobre, domov sme sa dostali ešte rýchlejšie ako sem.

Potápanie Primošten 2021

Po dvojročnej pauze sme sa v júli vybrali na ostrov Pag. Tentokrát sme navštívili koncom augusta aj mesto Primošten. Cestu sme radšej absolvovali v noci, čo bolo aj lepšie z hľadiska premávky, ale únava bola o to väčšia. Nadránom sme dorazili na parkovisko asi 15 km od Primoštenu a rozhodli sa, že si trocha zdriemneme a za svetla prejdeme cestu popri mori. Ráno, keď už bolo svetlo, sme sa rýchlo najedli na parkovisku a pokračovali ten kúsok do mesta Primošten.

Tam sme zaparkovali poprechádzali sa, kým sme sa nemohli ubytovať. Hneď ráno som ešte písal do divecentra, či sú tam a či môžem zobrať výstroj. Tak sme ešte pred ubytovaním vypakovali výstroj na potápačskej základni. Majiteľ apartmánu bol láskavý a mohli sme sa skôr ubytovať. Tam sme sa vybalili a ešte trocha poleňošili. Večer sme šli klasicky do mesta. V nedeľu sa ešte nepotápalo, ani mi to nevadilo, lebo som bol trocha ešte mimo z cesty. V nedeľu sme teda využili voľný deň a prešli sme autom do neďalekého Trogiru. Je to síce celkom pekné mesto plné kostolov, ale neskutočne hľučné. Nonstop tam zvonia zvony, plno áut, motorky, každú minútu vzlietne lietadlo…

 
Trocha sme sa tam poprechádzali, dali si jeden zmrzlinový pohár a šli späť do Primoštenu. Na druhý deň som prišiel na základňu, odvliekol si veci k lodi. Dalo to zabrať keďže loď bola cca 50 m od plniarne a ešte dole kopcom po mnohých schodoch. Odniesol som si 2 x 7 litrové dvojča + 2 x 12 litrové a jednu stage. Taktiež automatiky, veľký kanister,foťák. Potom som sa dohodol s majiteľom, aby som si väčšinu vecí mohol nechať po ponoroch na lodi. Povedal na moju zodpovednosť môžem. Tak po ponoroch som si odniesol len dvojča. (2×12 litrov) 2 x 7 litrové som mal do rezervy,ale nikdy som ho nepoužil. Prvý deň boli dva plytšie ponory. Prvý bola mierna stena, ale prekvapilo ma dosť veľa tresiek a dve murény. Na druhom ponore bola malá jaskyňa-kaverna, kde sa dalo vynoriť. Druhý deň sme šli aj na hlbšiu lokalitu. 3 minúty pred ponorom mi bol zas pridelený buddy (cca AOWD o ktorom som nič netušil). Trocha som to odignoroval, pretože keď ti pridelia buddyho, aspoň by bolo dobré vedieť jeho meno a nie oznámiť keď si full oblečený, že toto bude tvoj buddy. Ja som si plával dole podľa mojej kvalifikácie a samozrejme som si bral ako na každý ponor foťák s kamerou, tak som sa nemohol venovať ešte neznámemu buddymu. Majiteľ stále pripomínal, že toto nesmiem robiť, nič o mne pod vodou nevedia. Ja nechodím do vody na preteky, chodím fotiť a nebudem plávať ako delfín, aby som za niekym uháňal. Postupne si na toto majiteľ zvykol a neskôr mi dal pokoj. Po tomto ponore bola plytšia lokalita ako tvrdil, ale našiel som niečo cez 30 m.

Boli tu staré rybárske siete, horšia viditeľnosť. Našiel som tu dole dve langusty. Pri kraji to bolo pekné, hemžili sa tu malé ryby. Na tretí deň sme boli pri stene, kde boli tiež tresky, malé ropušnice, slimáky a plno žltých gorgónií. Po tomto ponore bol vrak rybárskej lode. Tu bolo naozaj veľa života. Ostatní už dávno odplávali, ja som ešte ostal. Čo bolo podľa mňa dosť nebezpečné, robili sme veľmi krátke povrchové intervaly. Niekedy som povedal, že ešte jednoducho nejdem, som hore 20 minút. Pri takýchto ponoroch je aj 40 minútový interval prikrátky a riskantný. Na ďalší deň kvôli vetru sme opäť šli na tieto dve lokality, čo mi nejak nevadilo, bolo to pekné a pri vraku som teraz našiel aj veľkého úhora a tresku. Hore na vraku v jednej štrbine bola aj muréna. Posledný deň sme mali ísť dosť ďaleko, cca 2 hodiny plavby. Majiteľ povedal, že sa mi to bude páčiť. Vedel som, že bude aj nejaká stena a druhý ponor lietadlo. Pýtal som sa ho na maximálnu hĺbku a či nebudem potrebovať aj kyslík na dekompresiu. Nie netreba. Po ceste sme videli delfínov a uvidel som jednu plutvu na hladine. Vyzeralo to ako žralok. Potom to uvidel aj majiteľ a hovoril, že je to Mesačník (Mola mola), škoda, že sme neboli vo vode. Na prvom ponore loď zaparkovala nad útesom, kde bola hĺbka 8 m. Odtiaľ po 30 metroch plávania sme mali natrafiť na stenu.

Ok, tak som šiel prvý, vedel som, že nejaké to deko bude. Najskôr som klesol do cca 35 metroch. Nič extra, hovoril som si. Potom som plával ďalej a začali sa objavovať gorgónie. Fialové, potom začali aj žlté, žlto-fialové, rôzne odtiene, chlpaté, holé. Bolo ich potom toľko, že som nevedel čo natáčať a fotiť najskôr. No a skončilo to 40 minútovou dekompresiou,ktorú som ešte trocha skrátil prestavením gradient faktoru počas dekompresie. Bolo to síce riskantné,ale keďže to počítač umožňoval, tak som to spravil. Na lodi sa dalo čakať, že každý čaká už len na mňa. Povedal som majiteľovi, že som sa ho pýtal na kyslík, povedal nebude treba. Tak potom čakaj, kým skončím dekompresiu. Jednoznačne bol nahnevaný, ale čo mám robiť. Ponor trval 77 minút, čo vôbec nie je tragédia. Museli na mňa čakať asi 17-18 minút. Vedel už 3 mesiace pred mojim príchodom akú mám kvalifikáciu a koľko ponorov, tak ma mohol upozorniť, že tu sa takéto ponory nerobia. Druhý ponor bol o kúsok ďalej na vrak lietadla JU-87 Stuka. Lano viedlo dole do cca 20 metrov a lietadlo bolo viditeľné už takmer zvrchu. Pár krát som ho oboplával, nafotil, natočil, čakal som ešte kým všetci zdrhnú hore a potom som si ho ešte vychutnal sám. Deko mi samozrejme naskakovalo jedna radosť po prvom ponore a krátkom povrchovom intervale. Tak som absolvoval ďalšiu 20 minutovú zastávku. Čo je voči mne nefér ako technickému potápačovi, ja dekompresiu môžem robiť, som zato zdrbaný,ale to, že tam na lane vyseli aj „monofľaškári“ to nikoho netrápilo, ale hlavne, že ja robím nebezpečné ponory. Majiteľ si asi uvedomil, že so mnou nebol férový, preto ma neskôr tľapkal po pleci a pokúšal sa komunikovať. Potom neskôr už bol celý vysmiaty a správal sa ako by sa nič nestalo a som jeho najlepší kamoš. Po ponoroch sa ešte zastavili v reštaurácii na 2 hodiny pri ostrove Žirje. Mne sa nechcelo ísť, hovorím počkám ich tam a pomotám sa trocha. No vtedy som nevedel, že to budú dve hodiny. Cesta späť bola otrasná, trvala zas 2 hodiny. (čiže cesta tam aj späť 4 hodiny a 2 hodiny sedeli v reštaurácii). Celkovo som bol spokojný aj s lokalitami,majiteľ bol fajn, len to vláčenie výstroja bol zabiják. Taktiež tie povrchové intervaly boli príliš krátke. Každý boží deň sme chodili do mesta, ktoré bolo od nášho apartmánu asi na 3 minúty pešo. Predposledný deň som sa už nepotápal, boli sme na pár hodín v Šibeniku. No to mesto nestálo za nič. Síce sú tam nejaké kostoly, pamiatky atď,ale mesto je fakt veľké a nič ma tam nezaujalo. Rýchlo sme sa vybrali späť k nám.

Posledný deň sme sa rozhodli, že navštívime ešte po ceste domov prameň rieky Cetina. Mala to byť trocha dlhšia trasa ako pôvodne, ale bolo to len o čosi viac. Pôvodne som mal na pláne, že sa oblečiem do suchého obleku a vleziem do vody, natočím na hladine niečo. Ako sme šli už viac do vnútrozemia, bola väčšia pustatina. Navigácia ukazovala čoraz väčšiu nadmorskú výšku, niekde bolo aj cez 850 metrov nad morom. A začali sa objavovať kravičky. Až tak, že šli popri nás na ceste. Boli tu veľké, malé, bledé, tmavé, čierne, aké len chcete. Bol to úplne iný svet. Nikdy by človek nepovedal, že je v Chorvátsku. Naozaj pekné a kľudné. Sem tam nejaké auto. Došli sme k oku (Izvor Cetina) a nejako to nepasovalo s tým, čo som videl na fotkách. Voda kalnejšia, plno ľudí. Potom som sa rozhodol, že tam nebudem liezť, je to asi zbytočné. Nafotili sme to a vypadli odtiaľ.

Čiže toto mierne sklamanie, ale cesta vedúca k výveru bola super. Po 10 hodinách aj s pauzami, jedením sme došli domov. Myslím si, že máme plno zážitkov.

Potápanie Medulin 2019

Už minulý rok som mal na pláne opäť navštíviť severnejšie vraky okolo polostrova na Istrii. Pred 6 rokmi som bol v meste Premantura, tentokrát sme šli do Medulinu. Cestu sme absolvovali cez Rakúsko a Slovinsko. Bolo aj napriek obmedzeniam celkom rýchle a pohodlné po diaľnici. Ako sme došli do kempu, bohužiaľ check-in trval asi 20 minút, poslali nás od jedného k druhému, tretiemu,… Nakoniec sme sa dostali do kempu a našli sme číslo nášho mobilného domu. Bola to taká väčšia diera s dvoma minispálňami a jednou kuchynkou a kúpeľňou. No nič, vybalili sme sa a šli na potápačskú základňu, kde sme sa tiež vybalili a dohodli zajtrajší ponor. Vypýtali si zálohu 40 € ani tak presne netušíme prečo. No nič. Na druhý deň sme sa mali stretnúť na základni o 9:30. Veci sme si dali do boxov a tie sme odtlačili k lodi a tam napakovali celkom blbým spôsobom keďže mólo bolo príliš vysoké a loď nízko. Naše fľaše s ďalšími 10 nakydali na vozík a priviezli quadom, čo som vedel, že nebude moc fajn keďže sa výstroj môže zničiť. Tak sa aj stalo, hneď prvý deň mi zatekal manometer keďže som videl nejaký odtlačok od iného výstroja. Chvala bohu fungoval, tak som si z toho nerobil nič.

Loďou sme sa plavili 50 minút. Lokalita nás sklamala, mini stena, ak to môžem vôbec nazvať stenou, sem tam nejaký život ok. Moja polovička mala problém s krídlom, nafukovalo sa jej, tak sme odpojili hadicu. Ku koncu ponoru to bolo už ok. Na druhý ponor sme nešli keďže nikto nebol okrem nás na druhý ponor. (full sezóna)

Na druhý deň sa moja polovička zobudila už s bolesťou hlavy, povedala mi, aby som šiel bez nej. Samozrejme som nechcel. Hovoril som, že sa nebudem potápať s nejakými cudzími ľuďmi. Tak som ju nejako prehovoril, avšak mi jej bolo ľúto. No a šli sme na vrak Draga, kde už na lodi povedal zamestnanec, že bude prúd ako sviňa. No super. Síce naša loď „zaparkovala“ pri fixnej bójke s lanom,ale po skočení sme cítili, že to nebude jednoduché. Smerom dole bol prúd, na vraku bol prúd trocha slabší. Bolo tu dosť veľa tresiek, jeden krab pavúčí, väčšia ropušnica. Keď sme začali stúpať na lane partnerka zahliadla ešte plávajúceho úhora. Dekompresia prebiehala dosť blbo, museli sme sa poriadne držať a ja som mal v druhej ruke dosť veľký foťák. Na konci mi divemaster ukázal, že mi foťák zoberie hore. Hnevalo ma aj to, že na lane viseli okrem nás rekreační potápači s monofľašami a robili cca 20 minútové dekompresie a samozrejme nám zavadzali. No a čerešničkou na torte bol koniec ponoru, keď sme sa museli dostať na výťah oproti silnému prúdu. Katastrofa.

Keďže Dominike bolo furt zle aj počas ponoru a po ponore tiež, v ten deň sme nešli na druhý ponor. Po každom ponore sa to opakovalo, vláčiť veci z lode, na breh, z brehu k základni, napakovať na vozík…

Ďalší deň sme zas nešli na ponor vôbec, pretože bolo extra veterno a aj daždivo. Vôbec nebol ani jeden ponor.

Vo štvrtok sme mali na pláne vrak Luana, kde som kedysi bol, ale vtedy bol vrak takmer celý v hmle. Teraz na počudovanie sa nebol žiadny prúd a po klesaní sa zrazu objavil vrak a celkom pekná viditeľnosť. Tak sme plávali medzi húfami rýb, bolo ich naozaj neúrekom. Kým ostatní plávali hneď na zadnú časť, my sme ostali vpredu a keď sa oni vracali, my sme šli dozadu. V zadnej časti je aj zarastené kormidlo. Je tu aj pár rybárskych sietí. Ponor sme dokončili zas dekompresiou s EAN50, v pohode bez prúdu. Naozaj relax.

Poobedňajší ponor bol na lokalitu Kamenjak Caves, čo mali byť nejaké pekné, plytké jaskyne. Na lodi nás bolo ako maku, čo je zas iba o peniazoch. Nezáležalo im na komforte potápačov,ale aby sa rýchlo obohatili. Lokalita nebola zlá, bol tu jeden malý tunel, cez ktorý sa dal preplávať. Potom tu bola väčšia miestnosť kde nad nami plávali kúpajúci sa, šnorchlisti atď. Sem tam slnko presvitalo dovnútra z hladiny. Odtiaľto sme vyplávali cez užšiu škáru von a o pár metrov bol ďalší vstup do miestnosti tiež rozmernej. Naozaj pekné.

V piatok sme mali ísť relatívne ďaleko na Baron Gautsch a vrak Varese. Priateľka povedala, že ona nejde kvôli psovi. Mne sa samému zas nechcelo, no napokon som sa rozhodol aj napriek vysokej cene cca 115 €, že pôjdem. Na vraku Baron Gautsch som už pár krát bol, ale fotky sa mi kedysi stratili, tak som to chcel využiť.
Mali sme ísť druhou loďou, aj sme šli. Tu sa celkom dobre nakladal výstroj a loď bola priestrannejšia a tiež mala výťah. Cesta mala trvať asi hodinu aj 40 minút avšak skoro sme na Baron Gautsch ani nedorazili, kvôli poruche na motore. Keby nebolo jedného francúzskeho potápača ostaneme niekde blízko Varese. Po niekoľkých otvoreniach poklopu na motore a opravách konečne motor začal fungovať.

Každý potľapkával plecia potápačovi, že to opravil. Po naobliekaní sme skočili do vody. Našu loď sme mali priviazanú o lano, ktoré viedlo na koniec vraku. Plával som vo vnútri na prvom poschodí smerom dopredu a na pravobok. Našiel som známe dvere, pozrel som sa pod seba a bola tam strojovňa, ktorá je vlastne na 3 poschodí z vrchu. Hľadal som známeho úhora no nikde sa neukázal. Tak som sa tam pomotal a potom vyplával na boku vraku. Postupne som stúpal opäť na prvé poschodie, bol som už blízko kapitánskeho mostíka. Bolo tu naozaj dosť rýb, chvala bohu málo potápačov. Potom som vyplával na predok vraku, nafotil a znova vplával a pokračoval som dozadu. Minul som aj oba komíny, jeden na mieste a druhý krivo padnutý dole. Fajn zážitok ako vždy. Potom nasledovala dekompresia cca 24 minút avšak v slabom prúde.

Druhý ponor bol po uplynutí asi 1,5 hodiny. Tu po skočení do vody ma prekvapil extrémny prúd. Od konci lode sme mali lano vyviazané k predku lode a fixné lano k vraku bolo ešte ďalej diagonálne od predku. Takže najskôr som sa musel s dvojčaťom a stage + ťažkým foťákom jednou rukou ťahať dopredu k predku lode čo mi trvalo celú večnosť a myslel som si, že tam skapem na mieste. No a keď sa lano popri našej lodi minulo, nejako som musel preplávať ešte k fixnému lanu, ktoré viedlo na vrak. Začal som „upaľovať“ ako som len vedel a k lanu som sa dostal asi v 20 m hĺbke s tým, že som už nemal pľúca. Po celý čas som sa musel silno držať lana, ináč by ma prúd odniesol. Na vraku to bolo o čosi lepšie. Milión rýb zahalilo siluetu vraku. Naozaj neskutočné množstvo. Vrak som si prešiel asi 1,5 krát. Sú tu rybárske siete hlavne na prednej rozbitej časti. Samozrejme aj dekompresia bola dlhšia, kvôli tomu,že to bol druhý ponor. Ale oplatilo sa.

A ešte ma prekvapilo milo to, že na lodi ani nebolo nasáčkovaných veľa potápačov. Myslel som si, že keď plujeme tak ďaleko, bude nás ako maku. Nie, bolo nás cca 6. Čiže miesta bolo viac než dosť. Samozrejme na dekompresiách opäť vyčíňali rekreační potápači, ktorých som nechtiac kopal plutvami keďže ja robím deko vodorovne a ich nohy viseli k mojim. No sorry.

A nadišiel čas na posledný deň ponoru a to v sobotu, keď sme mali na nástenke najskôr vrak Cesare Rossarol, na ktorý som sa tešil, keďže som na ňom už bol. No na poslednú chviľu to zmenili na vrak Vis, ale aj na ten som bol zvedavý.
Boli sme na lodi štyria potápači. Opäť pohoda. Na vraku bola dosť blbá viditeľnosť. Vplávali sme najskôr do miestnosti kde bol asi salón kedysi. Odtiaľ po boku lode k trhline, ktorá vedie do strojovne. Tam som sa trocha motal, fotil a bolo tam dosť malých tresiek. Zrazu som uvidel aj rozmernejšiu tresku. Na druhej strane strojovne je tiež východ na boku vraku alebo tretia možnosť je uniknúť zvrchu. Potom sme boli ešte na kapitánskom mostíku, na predku vraku a popri komíne dozadu ku kormidlu. Potom tradičné deko a hore. Nehovorím, že sa mi tento vrak nepáčil,ale znova by som za neho nezaplatil takmer 60 €.

Každý večer sme samozrejme ako vždy chodili do mesta, kde popri každej reštaurácii, cukrárni stáli dvanásti zamestnanci a lákali turistov, čo bolo už naozaj trápne a nezdvorilé. Toto som ešte asi nikde v Chorvátsku nezažil takouto intenzitou.
No a bonbónik nakoniec. Pri odhlasovaní sa na recepcii, nám bolo oznámené, že niečo nie je v poriadku. Máme zaplatiť extra poplatok, lebo máme špinavé posteľné prádlo atď. Podotýkam zaplatili sme more peňazí za tú dieru, potom sme platili zvlášť za psa 12 €/deň čo je tiež pekná suma a mali sme ešte zaplatiť navyše? Nerátali s tým, že sa do nich pustíme aj po anglicky. Po vyrevovaní nás poslali radšej preč, že je to ok. Chceli sme použiť klimatizáciu, tá tiež nie je v cene je za 10 €/deň. Ako sorry ja za tie peniaze pôjdem radšej do hotela nabudúce a nie do 20 m2 mobile house-u.

Naozaj úbohé ako sa pokúšajú obohatiť. Celkovo zážitky boli fajn. Možno sa sem ešte vrátim,ale pravdepodobne nie na túto základňu, kde tiež už nevedia čo vypýtať za ponory a tiež nie do kempingu. Cesta späť bola pomalá hlavne pred Chorvátskymi hranicami sme stáli 1,5 hodiny a prešli sme za tú dobu iba 6-7 km.

Potápanie Primošten 2021

Po dvojročnej pauze sme sa v júli vybrali na ostrov Pag. Tentokrát sme navštívili koncom augusta aj mesto Primošten. Cestu sme radšej absolvovali v noci, čo bolo aj lepšie z hľadiska premávky, ale únava bola o to väčšia. Nadránom sme dorazili na parkovisko asi 15 km od Primoštenu a rozhodli sa, že si trocha zdriemneme a za svetla prejdeme cestu popri mori. Ráno, keď už bolo svetlo, sme sa rýchlo najedli na parkovisku a pokračovali ten kúsok do mesta Primošten.

Tam sme zaparkovali poprechádzali sa, kým sme sa nemohli ubytovať. Hneď ráno som ešte písal do divecentra, či sú tam a či môžem zobrať výstroj. Tak sme ešte pred ubytovaním vypakovali výstroj na potápačskej základni. Majiteľ apartmánu bol láskavý a mohli sme sa skôr ubytovať. Tam sme sa vybalili a ešte trocha poleňošili. Večer sme šli klasicky do mesta. V nedeľu sa ešte nepotápalo, ani mi to nevadilo, lebo som bol trocha ešte mimo z cesty. V nedeľu sme teda využili voľný deň a prešli sme autom do neďalekého Trogiru. Je to síce celkom pekné mesto plné kostolov, ale neskutočne hľučné. Nonstop tam zvonia zvony, plno áut, motorky, každú minútu vzlietne lietadlo…

 
Trocha sme sa tam poprechádzali, dali si jeden zmrzlinový pohár a šli späť do Primoštenu. Na druhý deň som prišiel na základňu, odvliekol si veci k lodi. Dalo to zabrať keďže loď bola cca 50 m od plniarne a ešte dole kopcom po mnohých schodoch. Odniesol som si 2 x 7 litrové dvojča + 2 x 12 litrové a jednu stage. Taktiež automatiky, veľký kanister,foťák. Potom som sa dohodol s majiteľom, aby som si väčšinu vecí mohol nechať po ponoroch na lodi. Povedal na moju zodpovednosť môžem. Tak po ponoroch som si odniesol len dvojča. (2×12 litrov) 2 x 7 litrové som mal do rezervy,ale nikdy som ho nepoužil. Prvý deň boli dva plytšie ponory. Prvý bola mierna stena, ale prekvapilo ma dosť veľa tresiek a dve murény. Na druhom ponore bola malá jaskyňa-kaverna, kde sa dalo vynoriť. Druhý deň sme šli aj na hlbšiu lokalitu. 3 minúty pred ponorom mi bol zas pridelený buddy (cca AOWD o ktorom som nič netušil). Trocha som to odignoroval, pretože keď ti pridelia buddyho, aspoň by bolo dobré vedieť jeho meno a nie oznámiť keď si full oblečený, že toto bude tvoj buddy. Ja som si plával dole podľa mojej kvalifikácie a samozrejme som si bral ako na každý ponor foťák s kamerou, tak som sa nemohol venovať ešte neznámemu buddymu. Majiteľ stále pripomínal, že toto nesmiem robiť, nič o mne pod vodou nevedia. Ja nechodím do vody na preteky, chodím fotiť a nebudem plávať ako delfín, aby som za niekym uháňal. Postupne si na toto majiteľ zvykol a neskôr mi dal pokoj. Po tomto ponore bola plytšia lokalita ako tvrdil, ale našiel som niečo cez 30 m.

Boli tu staré rybárske siete, horšia viditeľnosť. Našiel som tu dole dve langusty. Pri kraji to bolo pekné, hemžili sa tu malé ryby. Na tretí deň sme boli pri stene, kde boli tiež tresky, malé ropušnice, slimáky a plno žltých gorgónií. Po tomto ponore bol vrak rybárskej lode. Tu bolo naozaj veľa života. Ostatní už dávno odplávali, ja som ešte ostal. Čo bolo podľa mňa dosť nebezpečné, robili sme veľmi krátke povrchové intervaly. Niekedy som povedal, že ešte jednoducho nejdem, som hore 20 minút. Pri takýchto ponoroch je aj 40 minútový interval prikrátky a riskantný. Na ďalší deň kvôli vetru sme opäť šli na tieto dve lokality, čo mi nejak nevadilo, bolo to pekné a pri vraku som teraz našiel aj veľkého úhora a tresku. Hore na vraku v jednej štrbine bola aj muréna. Posledný deň sme mali ísť dosť ďaleko, cca 2 hodiny plavby. Majiteľ povedal, že sa mi to bude páčiť. Vedel som, že bude aj nejaká stena a druhý ponor lietadlo. Pýtal som sa ho na maximálnu hĺbku a či nebudem potrebovať aj kyslík na dekompresiu. Nie netreba. Po ceste sme videli delfínov a uvidel som jednu plutvu na hladine. Vyzeralo to ako žralok. Potom to uvidel aj majiteľ a hovoril, že je to Mesačník (Mola mola), škoda, že sme neboli vo vode. Na prvom ponore loď zaparkovala nad útesom, kde bola hĺbka 8 m. Odtiaľ po 30 metroch plávania sme mali natrafiť na stenu.

Ok, tak som šiel prvý, vedel som, že nejaké to deko bude. Najskôr som klesol do cca 35 metroch. Nič extra, hovoril som si. Potom som plával ďalej a začali sa objavovať gorgónie. Fialové, potom začali aj žlté, žlto-fialové, rôzne odtiene, chlpaté, holé. Bolo ich potom toľko, že som nevedel čo natáčať a fotiť najskôr. No a skončilo to 40 minútovou dekompresiou,ktorú som ešte trocha skrátil prestavením gradient faktoru počas dekompresie. Bolo to síce riskantné,ale keďže to počítač umožňoval, tak som to spravil. Na lodi sa dalo čakať, že každý čaká už len na mňa. Povedal som majiteľovi, že som sa ho pýtal na kyslík, povedal nebude treba. Tak potom čakaj, kým skončím dekompresiu. Jednoznačne bol nahnevaný, ale čo mám robiť. Ponor trval 77 minút, čo vôbec nie je tragédia. Museli na mňa čakať asi 17-18 minút. Vedel už 3 mesiace pred mojim príchodom akú mám kvalifikáciu a koľko ponorov, tak ma mohol upozorniť, že tu sa takéto ponory nerobia. Druhý ponor bol o kúsok ďalej na vrak lietadla JU-87 Stuka. Lano viedlo dole do cca 20 metrov a lietadlo bolo viditeľné už takmer zvrchu. Pár krát som ho oboplával, nafotil, natočil, čakal som ešte kým všetci zdrhnú hore a potom som si ho ešte vychutnal sám. Deko mi samozrejme naskakovalo jedna radosť po prvom ponore a krátkom povrchovom intervale. Tak som absolvoval ďalšiu 20 minutovú zastávku. Čo je voči mne nefér ako technickému potápačovi, ja dekompresiu môžem robiť, som zato zdrbaný,ale to, že tam na lane vyseli aj „monofľaškári“ to nikoho netrápilo, ale hlavne, že ja robím nebezpečné ponory. Majiteľ si asi uvedomil, že so mnou nebol férový, preto ma neskôr tľapkal po pleci a pokúšal sa komunikovať. Potom neskôr už bol celý vysmiaty a správal sa ako by sa nič nestalo a som jeho najlepší kamoš. Po ponoroch sa ešte zastavili v reštaurácii na 2 hodiny pri ostrove Žirje. Mne sa nechcelo ísť, hovorím počkám ich tam a pomotám sa trocha. No vtedy som nevedel, že to budú dve hodiny. Cesta späť bola otrasná, trvala zas 2 hodiny. (čiže cesta tam aj späť 4 hodiny a 2 hodiny sedeli v reštaurácii). Celkovo som bol spokojný aj s lokalitami,majiteľ bol fajn, len to vláčenie výstroja bol zabiják. Taktiež tie povrchové intervaly boli príliš krátke. Každý boží deň sme chodili do mesta, ktoré bolo od nášho apartmánu asi na 3 minúty pešo. Predposledný deň som sa už nepotápal, boli sme na pár hodín v Šibeniku. No to mesto nestálo za nič. Síce sú tam nejaké kostoly, pamiatky atď,ale mesto je fakt veľké a nič ma tam nezaujalo. Rýchlo sme sa vybrali späť k nám.

Posledný deň sme sa rozhodli, že navštívime ešte po ceste domov prameň rieky Cetina. Mala to byť trocha dlhšia trasa ako pôvodne, ale bolo to len o čosi viac. Pôvodne som mal na pláne, že sa oblečiem do suchého obleku a vleziem do vody, natočím na hladine niečo. Ako sme šli už viac do vnútrozemia, bola väčšia pustatina. Navigácia ukazovala čoraz väčšiu nadmorskú výšku, niekde bolo aj cez 850 metrov nad morom. A začali sa objavovať kravičky. Až tak, že šli popri nás na ceste. Boli tu veľké, malé, bledé, tmavé, čierne, aké len chcete. Bol to úplne iný svet. Nikdy by človek nepovedal, že je v Chorvátsku. Naozaj pekné a kľudné. Sem tam nejaké auto. Došli sme k oku (Izvor Cetina) a nejako to nepasovalo s tým, čo som videl na fotkách. Voda kalnejšia, plno ľudí. Potom som sa rozhodol, že tam nebudem liezť, je to asi zbytočné. Nafotili sme to a vypadli odtiaľ.

Čiže toto mierne sklamanie, ale cesta vedúca k výveru bola super. Po 10 hodinách aj s pauzami, jedením sme došli domov. Myslím si, že máme plno zážitkov.

Potápanie Medulin 2019

Už minulý rok som mal na pláne opäť navštíviť severnejšie vraky okolo polostrova na Istrii. Pred 6 rokmi som bol v meste Premantura, tentokrát sme šli do Medulinu. Cestu sme absolvovali cez Rakúsko a Slovinsko. Bolo aj napriek obmedzeniam celkom rýchle a pohodlné po diaľnici. Ako sme došli do kempu, bohužiaľ check-in trval asi 20 minút, poslali nás od jedného k druhému, tretiemu,… Nakoniec sme sa dostali do kempu a našli sme číslo nášho mobilného domu. Bola to taká väčšia diera s dvoma minispálňami a jednou kuchynkou a kúpeľňou. No nič, vybalili sme sa a šli na potápačskú základňu, kde sme sa tiež vybalili a dohodli zajtrajší ponor. Vypýtali si zálohu 40 € ani tak presne netušíme prečo. No nič. Na druhý deň sme sa mali stretnúť na základni o 9:30. Veci sme si dali do boxov a tie sme odtlačili k lodi a tam napakovali celkom blbým spôsobom keďže mólo bolo príliš vysoké a loď nízko. Naše fľaše s ďalšími 10 nakydali na vozík a priviezli quadom, čo som vedel, že nebude moc fajn keďže sa výstroj môže zničiť. Tak sa aj stalo, hneď prvý deň mi zatekal manometer keďže som videl nejaký odtlačok od iného výstroja. Chvala bohu fungoval, tak som si z toho nerobil nič.

Loďou sme sa plavili 50 minút. Lokalita nás sklamala, mini stena, ak to môžem vôbec nazvať stenou, sem tam nejaký život ok. Moja polovička mala problém s krídlom, nafukovalo sa jej, tak sme odpojili hadicu. Ku koncu ponoru to bolo už ok. Na druhý ponor sme nešli keďže nikto nebol okrem nás na druhý ponor. (full sezóna)

Na druhý deň sa moja polovička zobudila už s bolesťou hlavy, povedala mi, aby som šiel bez nej. Samozrejme som nechcel. Hovoril som, že sa nebudem potápať s nejakými cudzími ľuďmi. Tak som ju nejako prehovoril, avšak mi jej bolo ľúto. No a šli sme na vrak Draga, kde už na lodi povedal zamestnanec, že bude prúd ako sviňa. No super. Síce naša loď „zaparkovala“ pri fixnej bójke s lanom,ale po skočení sme cítili, že to nebude jednoduché. Smerom dole bol prúd, na vraku bol prúd trocha slabší. Bolo tu dosť veľa tresiek, jeden krab pavúčí, väčšia ropušnica. Keď sme začali stúpať na lane partnerka zahliadla ešte plávajúceho úhora. Dekompresia prebiehala dosť blbo, museli sme sa poriadne držať a ja som mal v druhej ruke dosť veľký foťák. Na konci mi divemaster ukázal, že mi foťák zoberie hore. Hnevalo ma aj to, že na lane viseli okrem nás rekreační potápači s monofľašami a robili cca 20 minútové dekompresie a samozrejme nám zavadzali. No a čerešničkou na torte bol koniec ponoru, keď sme sa museli dostať na výťah oproti silnému prúdu. Katastrofa.

Keďže Dominike bolo furt zle aj počas ponoru a po ponore tiež, v ten deň sme nešli na druhý ponor. Po každom ponore sa to opakovalo, vláčiť veci z lode, na breh, z brehu k základni, napakovať na vozík…

Ďalší deň sme zas nešli na ponor vôbec, pretože bolo extra veterno a aj daždivo. Vôbec nebol ani jeden ponor.

Vo štvrtok sme mali na pláne vrak Luana, kde som kedysi bol, ale vtedy bol vrak takmer celý v hmle. Teraz na počudovanie sa nebol žiadny prúd a po klesaní sa zrazu objavil vrak a celkom pekná viditeľnosť. Tak sme plávali medzi húfami rýb, bolo ich naozaj neúrekom. Kým ostatní plávali hneď na zadnú časť, my sme ostali vpredu a keď sa oni vracali, my sme šli dozadu. V zadnej časti je aj zarastené kormidlo. Je tu aj pár rybárskych sietí. Ponor sme dokončili zas dekompresiou s EAN50, v pohode bez prúdu. Naozaj relax.

Poobedňajší ponor bol na lokalitu Kamenjak Caves, čo mali byť nejaké pekné, plytké jaskyne. Na lodi nás bolo ako maku, čo je zas iba o peniazoch. Nezáležalo im na komforte potápačov,ale aby sa rýchlo obohatili. Lokalita nebola zlá, bol tu jeden malý tunel, cez ktorý sa dal preplávať. Potom tu bola väčšia miestnosť kde nad nami plávali kúpajúci sa, šnorchlisti atď. Sem tam slnko presvitalo dovnútra z hladiny. Odtiaľto sme vyplávali cez užšiu škáru von a o pár metrov bol ďalší vstup do miestnosti tiež rozmernej. Naozaj pekné.

V piatok sme mali ísť relatívne ďaleko na Baron Gautsch a vrak Varese. Priateľka povedala, že ona nejde kvôli psovi. Mne sa samému zas nechcelo, no napokon som sa rozhodol aj napriek vysokej cene cca 115 €, že pôjdem. Na vraku Baron Gautsch som už pár krát bol, ale fotky sa mi kedysi stratili, tak som to chcel využiť.
Mali sme ísť druhou loďou, aj sme šli. Tu sa celkom dobre nakladal výstroj a loď bola priestrannejšia a tiež mala výťah. Cesta mala trvať asi hodinu aj 40 minút avšak skoro sme na Baron Gautsch ani nedorazili, kvôli poruche na motore. Keby nebolo jedného francúzskeho potápača ostaneme niekde blízko Varese. Po niekoľkých otvoreniach poklopu na motore a opravách konečne motor začal fungovať.

Každý potľapkával plecia potápačovi, že to opravil. Po naobliekaní sme skočili do vody. Našu loď sme mali priviazanú o lano, ktoré viedlo na koniec vraku. Plával som vo vnútri na prvom poschodí smerom dopredu a na pravobok. Našiel som známe dvere, pozrel som sa pod seba a bola tam strojovňa, ktorá je vlastne na 3 poschodí z vrchu. Hľadal som známeho úhora no nikde sa neukázal. Tak som sa tam pomotal a potom vyplával na boku vraku. Postupne som stúpal opäť na prvé poschodie, bol som už blízko kapitánskeho mostíka. Bolo tu naozaj dosť rýb, chvala bohu málo potápačov. Potom som vyplával na predok vraku, nafotil a znova vplával a pokračoval som dozadu. Minul som aj oba komíny, jeden na mieste a druhý krivo padnutý dole. Fajn zážitok ako vždy. Potom nasledovala dekompresia cca 24 minút avšak v slabom prúde.

Druhý ponor bol po uplynutí asi 1,5 hodiny. Tu po skočení do vody ma prekvapil extrémny prúd. Od konci lode sme mali lano vyviazané k predku lode a fixné lano k vraku bolo ešte ďalej diagonálne od predku. Takže najskôr som sa musel s dvojčaťom a stage + ťažkým foťákom jednou rukou ťahať dopredu k predku lode čo mi trvalo celú večnosť a myslel som si, že tam skapem na mieste. No a keď sa lano popri našej lodi minulo, nejako som musel preplávať ešte k fixnému lanu, ktoré viedlo na vrak. Začal som „upaľovať“ ako som len vedel a k lanu som sa dostal asi v 20 m hĺbke s tým, že som už nemal pľúca. Po celý čas som sa musel silno držať lana, ináč by ma prúd odniesol. Na vraku to bolo o čosi lepšie. Milión rýb zahalilo siluetu vraku. Naozaj neskutočné množstvo. Vrak som si prešiel asi 1,5 krát. Sú tu rybárske siete hlavne na prednej rozbitej časti. Samozrejme aj dekompresia bola dlhšia, kvôli tomu,že to bol druhý ponor. Ale oplatilo sa.

A ešte ma prekvapilo milo to, že na lodi ani nebolo nasáčkovaných veľa potápačov. Myslel som si, že keď plujeme tak ďaleko, bude nás ako maku. Nie, bolo nás cca 6. Čiže miesta bolo viac než dosť. Samozrejme na dekompresiách opäť vyčíňali rekreační potápači, ktorých som nechtiac kopal plutvami keďže ja robím deko vodorovne a ich nohy viseli k mojim. No sorry.

A nadišiel čas na posledný deň ponoru a to v sobotu, keď sme mali na nástenke najskôr vrak Cesare Rossarol, na ktorý som sa tešil, keďže som na ňom už bol. No na poslednú chviľu to zmenili na vrak Vis, ale aj na ten som bol zvedavý.
Boli sme na lodi štyria potápači. Opäť pohoda. Na vraku bola dosť blbá viditeľnosť. Vplávali sme najskôr do miestnosti kde bol asi salón kedysi. Odtiaľ po boku lode k trhline, ktorá vedie do strojovne. Tam som sa trocha motal, fotil a bolo tam dosť malých tresiek. Zrazu som uvidel aj rozmernejšiu tresku. Na druhej strane strojovne je tiež východ na boku vraku alebo tretia možnosť je uniknúť zvrchu. Potom sme boli ešte na kapitánskom mostíku, na predku vraku a popri komíne dozadu ku kormidlu. Potom tradičné deko a hore. Nehovorím, že sa mi tento vrak nepáčil,ale znova by som za neho nezaplatil takmer 60 €.

Každý večer sme samozrejme ako vždy chodili do mesta, kde popri každej reštaurácii, cukrárni stáli dvanásti zamestnanci a lákali turistov, čo bolo už naozaj trápne a nezdvorilé. Toto som ešte asi nikde v Chorvátsku nezažil takouto intenzitou.
No a bonbónik nakoniec. Pri odhlasovaní sa na recepcii, nám bolo oznámené, že niečo nie je v poriadku. Máme zaplatiť extra poplatok, lebo máme špinavé posteľné prádlo atď. Podotýkam zaplatili sme more peňazí za tú dieru, potom sme platili zvlášť za psa 12 €/deň čo je tiež pekná suma a mali sme ešte zaplatiť navyše? Nerátali s tým, že sa do nich pustíme aj po anglicky. Po vyrevovaní nás poslali radšej preč, že je to ok. Chceli sme použiť klimatizáciu, tá tiež nie je v cene je za 10 €/deň. Ako sorry ja za tie peniaze pôjdem radšej do hotela nabudúce a nie do 20 m2 mobile house-u.

Naozaj úbohé ako sa pokúšajú obohatiť. Celkovo zážitky boli fajn. Možno sa sem ešte vrátim,ale pravdepodobne nie na túto základňu, kde tiež už nevedia čo vypýtať za ponory a tiež nie do kempingu. Cesta späť bola pomalá hlavne pred Chorvátskymi hranicami sme stáli 1,5 hodiny a prešli sme za tú dobu iba 6-7 km.

Potápanie ostrov Pag 2019

Po 5 rokoch sme sa rozhodli opäť navštíviť ostrov Pag. Bol som tu už približne  štyri krát. Takto skoro som ešte nebol v Chorvátsku potápať. Cesta bola kľudná, áut nebolo moc veľa na diaľnici. Keď sme došli k trajektu čakali sme cca hodinu. Počasie bolo naozaj príjemné. Po 20 minútovej plavbe sme sa dostali na ostrov a pokračovali do cieľa. Po vybalení vecí sme sa rozhodli spraviť ešte ponor z brehu. Bolo už trocha neskoro,ale predsa. Tu boli vždy veľmi dobré ponory aj z brehu, no tentokrát to bolo sklamanie. Viditeľnosť biedna, takmer žiadne ryby, voda relatívne chladná (13 C). Neďaleko od vstupu bola natiahnutá pod vodou aj rybárska sieť. Tento ponor bol dobrý iba na doľadenie záťaže na nasledujúce dni.

Na druhý deň sme šli už člnom na peknú lokalitu, ktorú mám rád pretože tu môžeme nájsť hneď aj kavernu, stenu a pri návrate pekný kaňon. Po skoku do vody a nacvakaní si sidemount fliaš sme sa zanorili. Opäť to nebolo to čo som čakal. Viditeľnosť znova slabá. Najskôr sme vplávali do jaskyne, keďže je plytko a pri návrate a dekompresných zastávkach by sme sa už do jaksyne nedostali. Po vyplávaní sme to zamierili na stenu. Dole bola o čosi čistejšia voda. Druhý ponor po obede sme navštívili lokalitu kde je pekný kaňon s gorgóniami, zdá sa mi, že tu bola aj viditeľnosť o čosi lepšia. Na ponoroch boli aj dve baby v mokrých oblekoch. Nič pre mňa. Po večeroch sme šli do mesta Novalja, bolo tu tak polomŕtvo, čo sa v apríli aj dalo čakať. Mne to osobne nevadilo, že som sa nemusel tlačiť medzi ľuďmi. Ďalší potápačský deň sme traja šli na vrak, ktorý leží od cca 40-51 m. Bohužiaľ je už v dosť zlom stave. Od vraku sme preplávali k stene a postupne sme stúpali a robili dekompresiu s EAN50. Druhý ponor v ten deň sme absolvovali na dobre známom mieste, kde zvyknú robiť aj nočné ponory. Stena je pekná a hlavne gorgónie sú na tejto lokalite relatívne plytko. (asi v 15-20 m)

Nasledujúci deň sme mali na sebe podobleky a šli sme sa dole pripraviť keď nám bolo oznámené,že čln sa pokazil. No super. Keďže bol sviatok, každý Chorvát bol v kostole, ani servisák, ktorý by mohol pomôcť nedvíhal telefón. Tak sme sa rozhodli aspoň absolvovať ponor z brehu. Moc sa nám nechcelo po skúsenosti z prvého dňa. Naobliekali sme sa a šli. Prekvapila nás veľmi slušná viditeľnosť, voda bola takmer o 2 stupne teplejšia, slnko pekne presvitalo. Po 10 minutách sme našli morského koníka. Po 10 minutách fotenia, sme našli druhého. Super. Potom sme sa vybrali smerom na potopený čln v 6 m. Od člna sme pokračovali hlbšie a natrafili sme na malú sépiu. Kto by to čakal. Plávalo tu dosť veľa rýb, síce malých,ale predsa nás to potešilo. Oproti prvému dňu to bolo stokrát lepšie. Po obede sme mali na pláne navštívť obec Lun na konci ostrova. Keď sme boli prichystaní, prišiel kapitán, že čln je spravený. Bohužiaľ sme už v ten deň nešli do vody, keďže sme sa komplet už nachystali. Boli sme v Lune, slnko pražilo, bolo naozaj teplo. Neľutovali sme to.

Na druhý deň už bolo viac veterno. Aj v zátoke kde sme s člnom zastali, boli už vlny. Druhý ponor po obede hovoril kapitán, že zastane v kľudnej zátoke. A naozaj tam bola hladina bez vĺn. Na člne sme boli už len my dvaja so snúbenicou. Bol to naozaj pohodový ponor, bez náhlenia sa. Po vystúpaní a vylezení na čln sme zistili, že kotva je zaseknutá, tak moja polovička keďže mala na sebe dvojča, skočila späť a uvoľnila kotvu. Ako sme vypluli zo zátoky začali pekné vlny. Voda celkom pekne penila. Prežili sme pekné ponory aj keď v tomto období bolo aj menej rýb, taktiež viditeľnosť bola slabšia. Čo je veľká výhoda, že na základni takmer nikto nebol okrem nás. Netlačili sa tam ľudia ako v sezóne.

Čo nás trocha sklamalo je, že som sa majiteľa pred príchodom pýtal na nitrox, obzvlášť na EAN50. Povedal, áno plníme aj ten. Raz buddy dal plniť stage, mal tam 40.9 % O2. Keď sme my chceli s partnerkou na posledný ponor iba EAN32 do fliaš, už nemali. Čiže mali na jedno plnenie aj to len EAN40. (Keby sme traja chceli aspoň 2 x plniť do stage, nemáme šancu) Ja na Slovensku vždy mám k dispozícii nitrox, tak nechápem základňu v Chorvátsku. A toto sa stalo už na mnohých základňach napríklad aj na Malte. Kým sme nedošli mali nitrox, potom už nie. Pritom sa na to vždy dopredu pýtam. Celkovo táto cesta bola aj tak veľmi dobrá. Naspäť domov sme sa nevybrali kompou,ale obišli sme ostrov z druhej strany cez most. Bolo to síce dlhšie,ale človek obíde serpentíny a vidí aj niečo iné.

Potápanie ostrov Vis 2018

Po 6 rokoch som sa rozhodol opäť navštíviť toto miesto, ktoré je naozaj pekné či už pod hladinou alebo nad. Obsadili sme tentokrát apartmány, nie hotel. A čo som ešte zmenil je potápačské centrum. Už keď som tu bol naposledy som uvidel Manta Diving Center a čo bola oproti iným výhoda, že sme nemuseli liezť do vody pred ponorom,aby sme sa dostali na loď s výstrojom. Prvý deň po dlhej a únavnej ceste sme dorazili na aprtmán a potom sme zbehli dole na základňu,aby sme zistili, čo a ako bude prebiehať. Autom sa dalo dostať ku kostolíku asi 100 m od bázy. Odtiaľ sme si veci napakovali na vozík a preniesli na divecentrum. Čo bolo super, fľaše a všetky veci sme si celý týždeň mohli nechať na lodi. Aj fľaše do EAN40 sa plnili na lodi. (podobne ako na safari v Egypte, kde si len odmontujete I.stupeň automatiky a naplnia fľaše)
Samozrejme plnia tu aj EAN50, kyslík a Trimix tiež.

Prvý deň sme navštívili vrak Fortunal na konci s jaskyňou a druhý ponor na vrak Teti. Naposledy keď som tu bol, boli dotieravé úhory. Tentokrát tu boli tri murény a úhory nikde. Našli sme tu aj langustu a tresku. Každý deň ako to býva v Chorvátsku sme navštevovali mestečko Komiža, ktoré síce nie je veľké,ale je naozaj pekné s príjemnou atmosférou. Druhý deň sme sa plavili rovno na B-24, vrak lietadla z II. svetovej vojny. Tu som mal dlhšie deko, pretože sme si pozreli jednu časť, kde sú motory a druhá časť lietadla leží hlbšie. Dole som videl opäť tresky a väčšiu ropušnicu. *Fixné lano leží medzi dvoma časťami lietadla. Pred druhým ponorom sa priateľke roztrhla krčná manžeta na suchom obleku, takže na druhý ponor už nešla.

Pred ponorom po naobliekaní sa mi podaril krásny pád dozadu na box, kde mali batériu k motoru lodi. Nič ma nebolelo, vstal som a skočil do vody. Preplávali sme niekoľko jaskýň a kavern. Na konci ponoru ako sme plávali k lodi, bol už relatívne silný prúd. Ako sme dorazili na základňu, priateľka si vyskúšala oblek kapitánky, či jej sedí veľkosť. V tomto obleku sa mala na ďalší deň potápať. Bohužiaľ ochorela, takže ďalšie ponory už robiť nemohla.Tretí deň sme robili ponor na vrak Vassilios T. Už keď sme naskákali do vody a pripravoval som si foťák a pozeral sa do hľadáčika, videl som obraz nejaký tmavý. Hneď sa mi niečo nezdalo. Zistil som, že som si batériu nechal v nabíjačke. Mierne ma to štvalo, keďže sme videli veľkú ropušnicu, veľkú tresku, boli sme aj pri lodnom šróbe,… Bolo sa načo pozerať.

Druhý ponor sme šli kúsok za roh od vraku na stenu Gnjilina. Kapitán povedal, že je prúd, vyhodí nás za stenu a my len priplávame k lodi. Najskôr sme stenu s gorgóniami hneď nenašli,ale potom sme sa k nej dostali. Boli tu gorgónie žlté i fialové. Zrazu som uvidel rybu menom Zeus faber, ktorá nie je moc častá. Žije totiž v hĺbke od 0-400 metrov. Moc sa nechcela fotiť, radšej odplávala. Ako sme sa dostali do plytšej vody na dekompresnú zastávku, odnášal nás silný prúd a občas sme sa museli zachytiť rukami. Akonáhle sme sa dostali do zátoky (už kúsok za loď) prúd zmizol.

Štrvtý deň sme šli opäť na dlhšiu cestu k vraku Brioni, ktorý je trocha hlbšie. Po ceste tam bolo more ešte relatívne kľúdné. Na tomto ponore som odplával k predku vraku,aby som ho nafotil. Dovnútra som tentoraz nešiel. Po návrate na stenu začala dlhšia (asi 30 minutová) dekompresná zastávka. Popri stene to ubehne dosť rýchlo, keďže je načo pozerať. Po tomto ponore sme šli na jednu stenu, kde mala byť jaskyňa v 40 metroch. Jaskyňu sme nenašli. Dole v hĺbke som si všimol na manometri tlak 0 na stage s EAN50. Podľa pravidiel v tomto prípade  sa treba uistiť, či je I.stupeň poriadne našróbovaný. To som spravil a ako som otvoril ventil, počul som puknutie a na I.stupni unikal plyn. Nevedel som presne najskôr identifikovať odkiaľ presne. Zavrel som fľašu. Až po 2 minutách ako som sa hral a hľadal chybu unikali bubliny medzi hadicou a manometrom. Vedel som, že to bude o-krúžok na osičke manometra. (čo pod vodou asi ťažko opravím) Mali sme vtedy akurát 10 minutovú zastávku (s EAN50) takže bolo na čase stúpať, keďže som vedel, že deko budem musieť robiť so vzduchom. Môj buddy mal EAN50 tiež, takže rezerva tam bola. Dekompresiu sme v pohode dokončili,ja na vzduchu.

Predposledný deň sme opäť museli navštíviť vrak Brioni, keďže poliaci boli deň predtým na B-17 a chceli vidieť aj tento vrak. Až tak mi to nevadilo, aj tak som chcel vrak vidieť aj zvnútra. Tak som vplával na nejaké miesta, kde nič extra nebolo iba dve umývadlá. Nasledovala opäť dekompresná procedúra na stene a v zátoke, taktiež v trvaní 30 minút. Po tomto ponore ma trocha začalo pobolievať rameno, čo sa mi občas stávalo pri častejších hlbších ponoroch. Tak na lodi som pár minút dýchal čistý kyslík zo stage. Vo veľkých vlnách sme sa plavili späť. Naozaj všetko lietalo na palube čo nebolo poriadne pripevnené. Navrhol som lokalitu opäť Gnjilina,kde sú gorgónie. Tu sme sa pekne už pustili dole priamo na stenu. Na jednej časti steny tu boli zvyšky rybárskych sietí, kde bola zdochnutá väčšia ryba. Ako sme začali robiť dekompresiu, plávali sme na opačnú stranu, aby sme videli čo je tým smerom. Bola tu jedna kaverna asi v 10 metroch a tu som prvýkrát v Chorvátsku videl bordové papagájovce aké som videl iba na Malte. Naozaj pekná stena, plná rýb. Hore chvala bohu nebol prúd ako minule. Dokončili sme dekompresnú zastávku a vyliezli na loď. Bohužiaľ ma opäť začalo bolieť rameno a už viac a viac. Dýchal som opäť kyslík, avšak nejak nepomáhal. Ako sme v obrovsých vlnách konečne dorazili a šli na apartmány, vyzliekol som sa a videl, že mám napuchnuté ľavé rameno. Potom som začal rozmýšľať, že príznak dekompresie je síce boľavé rameno, ale nie napuchnuté rameno. Na druhý deň sa mi to trocha zlepšilo. Písal som aj prof. Novomeskému, tiež mi písal, že sa mu to nezdá ako dekompresný syndróm,ale skôr nejaké poškodenie kĺbového púzdra na ramene. Pýtal sa ma, či sme nejak nevláčili ťažké fľaše, či som si to nenatiahol a pod. Samozrejme mnohokrát sme sa museli zachytiť o loď keď sme podávali hore stage a ako vlny húpali loďou,natiahnutie mohlo prebehnúť. Až po pol dni som si uvedomil, že som niektorý deň na lodi padol a mohol som si buchnúť aj rameno, keďže pád bol dozadu. Posledný deň pred odchodom sme mali na pláne ešte dva ponory, ale vzhľadom na bolesť som už nechcel riskovať. Avšak Vassilios T. bol na pláne a minule som si zabudol tú batériu v nabíjačke, musel som urobiť fotky, tak sme šli na to. Neľutoval som to, bol to pekný ponor v trvaní 73 minút.

Bol to predposledný deň. Poobede loď prišla s našimi vecami do prístavu v meste, my sme došli autom a všetko si vyložili z lode. Poobede zaslúžený obed v meste a večer nakúpenie suvenírov. Posledný deň nás čakala dlhá cesta domov.
Spravili sme naozaj pekné ponory a získali opäť nejaké skúsenosti. Keď sem pôjdete odporúčam potápanie s Manta Diving Center-om. Sú korektní a to na čom sa dohodnete, to platí.

Potápanie ostrov Rab 2017

Bolo to dosť rýchle rozhodnutie, aby sme zbehli znova na pár dní do Chorvátska. Keďže sme na ostrove Rab ešte nikdy neboli, popozeral som aké potápačské základne tu sú. Nakoniec sme vybrali Kron Diving. Apartmán sme mali relatívne blízko asi 50 m od divecentra. Mali sme naplánované, že v ten deň ako prídeme ešte urobíme ponor z brehu. No keď sme uvideli vodu pri brehu, radšej sme sa rozhodli potápať od nasledujúceho dňa a to z člna. Základňa mala sušiareň, plniareň aj požičovňu.

Nasledujúci deň sme šli rýchlym člnom (2 x 250 koní) a bol to naozaj zážitok. Ja som sa potápal so sidemount konfiguráciou (teraz bez stage). Vždy ako sme zakotvili som si dal bungee na okraj člna a fľaše si pekne zavesil. Takisto aj fotoaparát. Potom som si dal krídlo, plutvy a skočil som. Vo vode som si nacvakal fľaše. Lokality neboli zlé, ale videl som už aj krajšie v Chorvátsku. Na druhý deň sa mračilo. Brali nás von, nebol problém. Zastali sme na nejakom kľudnejšom mieste. More bolo relatívne pokojné. Avšak keď som dokončoval deko, videl som, že čln je o dosť bližšie ako bol pôvodne a na hladine som videl, že tam niečo nie je v poriadku. Ako som dokončil deko, šiel som von posledný. Videl som ako potápači predomnou bojujú,aby sa dostali na loď. Samozrejme som zazrel aj ako sem-tam vrtuľa člnu sa roztočila a pokúšajú sa čln udržať od brehu, aby nenarazili, čo tiež nie je super vec, keď potápač vysí na boku člnu. Keď som sa vynoril plával som k bungee lanku, ktoré som mal zavesené na boku. Nebolo ľahké sa udržať lanka a dávať si postupne fľaše zo seba dole. Potom ma niekto zhora zachytil za krídlo a takmer som sa nevedel pohnúť. Tak som mu zakričal,aby ma pustil lebo neviem nič robiť. Potom som si zavesil fľaše a plával na druhú stranu k rebríku. Horko-ťažko som si dal dole plutvy a vyštveral sa na čln. Opäť dobrá skúsenosť.

Ostatné ponory boli kľudné. Takmer všetky ponory som robil niečo pod 40 metrov.
Posledný ponor nás zobrali až na ostrov Pag. Pravdepodobne to bolo kvôli mne, pretože som sa ich predchádzajúci deň opýtal kde sú fialové gorgónie. Povedali, že majú takú lokalitu,ale dnes tam nemôžeme ísť. Tak na druhý deň sme tam šli. Naozaj pekná lokalita, kde som videl po dlhej dobe aj homára. Takisto tu boli pekné gorgónie a jeden obrovský slimák. Aj keď táto dovolenka bola kratšia, oplatilo sa ísť. Zas sme bohatší o nejaké skúsenosti a zážitky. Pravdepodobne sa sem ešte vrátime avšak na dlhšiu dobu.

Po večeroch sme chodili väčšinou do mesta Rab, ktoré odporúčam. Nájdete tu okrem pekného mesta aj vynikajúcu atmosféru, reštaurácie, zmrzlinu a samozrejme suveníry.

Potápanie v okolí mesta Vela Luka (Korčula 2017)

Popozeral som ešte viacero miest v Chorvátsku kde sme ešte neboli a voľba padla na ostrov Korčula. Síce je to trocha ďaleko,ale cesta sa nejako dala vydržať. Ako sme prvý deň došli, šli sme hneď na potápačskú základňu. Majiteľ bol dosť divný. Ako nám vysvetloval ako čo funguje a ako sa budeme potápať, tak nás mierne prešla nálada. Vidieť, že tam ešte nemal potápačov v suchom obleku. Hovoril nám, že pôjdeme so zodiacom, čo je ok,ale to, že aj povrchový interval bude na mori v zodiacu to už bolo mierne zlé. Nezažil som 2 ponory hneď po sebe zo zodiacu bez toho,aby sme sa vrátili na základňu. Nevadí pomaly sme si zvykali. Samozrejme čo bolo ešte dosť zaujímavé, hovoril, že ponory majú trvať max 45 minút. Myslel som si, že sranduje. Jednoznačne šlo o získanie čo najviac peňazí za najkratší čas, čo je úbohé. Majiteľ nám ani raz nevyhovel, nič čo sme mu povedali ho nezaujímalo. Našťastie sprievodcovia a personál na základni bol úplne v pohode. Boli naozaj milí. Jedna negatívna vec je aj to, že majiteľ nasáčkoval do zodiacu 12 ľudí (každý po 2 fľaše) tak si viete predstaviť asi koľko miesta tam bolo. A ak by to ešte nestačilo, boli tu aj kurzisti.

Napriek tomu sme navštívili celkom zaujímavé lokality. Boli tu aj slabšie lokality ako všade. Veľmi pekná lokalita bola Blue Hole a Canyon. Na lokalite Canyon sme vplávali najskôr do menšej caverny, popri stene sme pokračovali ďalej a neskôr smerom do canyonu. Bol najskôr široký pás medzi dvoma stenami a postupne sa to zužovalo. Bohužial tu boli s nami AOWD, ktorí mávali rukami nohami, strácali plutvu, jeden si nevedel nájsť inflátor, tak padol na dno. Katastrofa. Smerom späť sme plávali popri stene a boli tu obrovské húfy rýb hlavne Moran obyčajný.

Ďalší ponor sme mali ísť do Blue Hole, tak som povedal divemasterovi,aby som mohol ísť prvý a mal šancu natočiť čistejšiu vodu. Tak sa aj stalo. Takisto zaujímavá bola veľká kaverna Poseidons Cave. Bol to naozaj veľký priestor s dvoma miestnosťami, kam sa už denné svetlo moc ani nedostalo. Ako sme stúpali do plytšej vody, chytil nás silný prúd. Ja som mal tri fľaše a foťák. Dalo to zabrať. Potom priateľka klesla o pár metrov vedľa steny, nasledoval som ju a prúd bol o dosť menší. Na mnohých ponoroch sme videli slimákov (asi 6 druhov). Medzi zaujímavé živočíchy patril aj listorožec pestrý, ktorého som osobne videl v živote iba trikrát. Na jednom ponore som videl aj murénu, ktorá ležala vo zvyškoch rybárskej siete. Takisto sme videli aj malú chobotničku.

Veľmi zaujímavá lokalita je aj Emental, čo sú malé kaverny, cez ktoré sa dá preplávať krížom-krážom. Na lokalite blue hole je najskôr stena klesajúca do cca 38 m s fialovými a žltými gorgóniami a potom sa dá pekne robiť dekompresia smerom do blue hole. Jedna veľmi pekná hlbšia lokalita je Gorgonian Rosso. Z názvu vyplýva, že sú tu gorgónie či už fialové alebo žlté. Obrovské vejáre sú asi zachované kvôli menšiemu počtu OWD a AOWD na tejto lokalite.
Fajn lokalita bola aj Vranine Vall. Tiež tu bola stena padajúca do 40 metrov. Mnoho života, gorgónií a nejaké železné pozostatky s umývadlom. Som rád, že sme mali znova suché obleky, pretože voda mala v hlbších častiach iba 16 C aj keď hore 23 C. Ostatní na nás pozerali v člne keď sme nastupovali v suchých oblekoch,ale po ponore keď sa drkotali, tak pochopili o čo ide. A čo mnohí robia zle je to, že si medzi ponormi na sebe nechávajú mokré obleky. Jednoznačná hlúposť.

Celkovo ak zhodnotím túto cestu, stálo to zato. Neľutujem, že sme tu boli. Mestečko bolo relatívne malé,ale poskytlo všetko čo sme potrebovali.

Potápanie v okolí ostrova Pašman (2016)

Na facebooku som sledoval jednu základňu a boli tam celkom pekné fotky. Potom som sa dal do komunikácie s majiteľom, ktorý ako sa neskôr zistilo vôbec nie je majiteľom len dohadzuje maďarov k majiteľovi základne v Chorvátsku.
Samozrejme problémy začali už na začiatku v apartmáne. Ja som mu previedol za nás všetkých peniaze na jeho účet. Mali sme mať tri izby + kuchyňu a pod. Boli tu dve izby a kuchyňa + nejaká rozkladacia pohovka v obývacej časti. Samozrejme v dvoch izbách sa 6 ľudí nezmestilo. Tak bohužiaľ dvaja museli spať v obývacej časti, jeden na zemi a druhý na rozkladacej pohovke keďže to nebol jeden pár.

Ďalšie prekvapenie bol internet, žiadne spojenie čo je ešte to najmenšie zlo,ale keď nám to bolo sľúbené… nespomínajme klimatizáciu a ďaľšie klamstvá. Ledva sme sa zmestili aj v izbách pretože tam mali starí, ktorí obývali ten apartmán veci v skriniach. A čo už bolo priveľa, že za nami chodila babka, že tu máme zaplatené iba za tri dni. Mohli sme jej vysvetľovať, že to tak nie je. Potom Keď som volal maďarovi, že máme problém, tak povedal, že máme ísť k susedom tam je dotyčná, ktorá to má na starosť. Takže to šlo cez 3 ľudí. A keď sa babka ukľudnila začal za nami chodiť jej manžel s tým istým problémom, že nemáme zaplatené. A maďar sa nám ani neukázal lebo, že mal nejakú operáciu nohy.

V ten deň sme šli pohľadať k nejakému mólu našu loď, s ktorou vyplávame na druhý deň na ponory. Samozrejme došli sme tam asi tri krát lebo ešte bola niekde vonku.
Na druhý deň sme sa nabalili na loď a šli za potápaním. Kapitán bol zároveň majiteľom základne, ktorú mal bohvie kde. Maďar nám volal, že nám zabezpečil naozaj pekné ponory aj na ten deň. Verte či nie, bola to jedna najslabšia lokalita akú som kedy v Chorvátsku videl. Nikde nič nebolo, viditeľnosť oničom, motali sme sa popri dne asi v 15 metroch nad zeleňou. Druhý ponor ani nehovorím. Slabé. Bol som nanhnevaný.

Jediné čo bolo super, že nás bolo iba pár na lodi. (okrem nás asi 1 potápač a 2 nepotápači) Miesta bolo relatívne dosť. Ostatné dni to bolo podobné. Bola jedna lokalita, kde boli červené gorgónie a celkom silné prúdy. To stálo za niečo. V jeden deň bolo plno na lodi,ale dalo sa to. Jeden deň som si zmeral tlak vo fľašiach na lodi a jedna fľaša nebola naplnená. Kapitán mi povedal, že mi smrdí fľaša preto ju nenaplnil. Bohužiaľ som musel protestovať a nechýbalo veľa,aby sme odišli na druhú základňu. Nakoniec mi to aj tak naplnil. Čo bolo takisto smutné, bolo mi omielané dookolo, že kapitán je veľmi skúsený, majú rýchlu loď atď. Pomalšiu loď som málokedy zažil. Trvanie cesty k lokalitám nikdy neboli kratšie ako 50-60 min. To mi až tak nevadilo,ale keby to stálo aspoň zato.

Keď som kapitánovi povedal, že chcem nejakú ďalšiu lokalitu s gorgóniami, tak nás na jednu zobral. Bol to útes začínajúci v 30 metroch a klesal až do cca 42 m. Bolo to naozaj pekné až na to, že tam boli rozhodené čerstvé rybárske siete a aj som natočil na kemru keď ich vyťahovali a trhali všetko čo im prišlo do cesty, samozrejme okrem rýb. Po dlhšom deku som šiel hore ako posledný. Ja som sa potápal so sidemount konfiguráciou a na hlbšie ponory som si bral 4 fľaše vrátane EAN50 a kyslíka. Trocha som cvičil na Balt kde sme mali ísť o týždeň.

Boli tu 3 lokality, ktoré sa mi celkom páčili, nič viac. Samozrejme aj s platbami bol problém na konci. Maďar mi povedal úplne inú sumu v mailoch ako čo sme mali platiť. Sám kapitán mi povedal, že peniaze dajme jemu, nie maďarovi, lebo mu neverí. Tak o čom sa tu bavíme? Taký človek, ktorému ani kapitán neverí… No comment

A ešte dôležitá vec, veci sa napchali do debničiek a všetky sa na noc ukladali dole do kajuty na lodi. V jeden deň priateľka prišla pre masku, že si ju vypýta. Nikto na lodi nebol a dvere boli otvorené, pekne si masku vybrala bez toho,aby si to niekto všimol. Mali sme tam dosť drahé veci.

Na záver len toľko, že toho maďara tu menovať nebudem,ale ja som s ním skončil. Samozrejme tie potápačské základne,ktoré sú super, nemám nič proti tomu, aby som sa k nim vrátil viackrát. Sem však už v živote neprídem. Nikdy si nehľadajte potápačškú základňu, ktorá nemá oficiálnu stránku s oficiálnymi fotkami lode, plnenia, sušiarne a pod. Radšej nech sú to komerčné bázy,ale aspoň na úrovni.

Potápanie Dugi Otok (2014)

Počul som, že sú tu pekné lokality a keďže je to blízko aj Národných parkov, tak sme sa rozhodli prísť. Apartmán sme dostali hneď pri mori, čo bolo fajn. Jediná nevýhoda celého ostrova je, že tu nie je nočný život, kam si večer trocha vyraziť do mesta, na zmrzlinu, na pizzu, trocha sa prejsť večer a kupovať suveníry. Čo sa týka potápačských lokalít je to celkom fajn. Brávali nás zodiacom, no niekedy sme museli prejsť autom na určitú časť ostrova a odtiaľ sme šli člnom.

Niekedy nám to liezlo na nervy, pretože sme sa presunuli na pláž na inej časti ostrova a zodiac sa točil dvakrát. To znamená, že jedna partia, potom druhá partia potápačov. Dovtedy my, čo sme mali suché obleky sme sa moc nemohli ani kúpať nič, pretože soľ na tele potom vie pekne pichať keď si človek oblečie podoblek. Niektoré lokality stáli naozaj zato. Bol tu jeden vrak (názov už neviem), ale bolo to dosť veľké. Vyzeralo to ako nejaká nákladná loď. Hneď na prvom ponore sme videli aj zeusa aj nejakú raju, čo na Chorvátsko je veľmi zriedkavé.

Veľmi krásna lokalita, ktorá začal asi v 15 m a končila asi v 45 m. Bol to útes v tvare zvona, ktorý sa smerom dole rozširoval. Boli tu neskútočne pekné gorgónie, či už žlté alebo červené, obrovské množstvo rýb a života.

Akurát na Dugi otoku som utopil foťák a  to tak, že na jednej lokalite nás „vyhodili“ zo zodiacu za jednou zátokou. Samozrejme majiteľ s člnom sa vrátil k brehu. Hneď som si všimol, že mi zateká do púzdra,ale keď som sa vrátil na hladinu, už nebol nikde. Bol som nahnevaný, pretože ak by sa stala nehoda, niet komu to povedať ani na hladine. Videli sme tu aj langustu a iné pekné živočíchy,ale kvôli foťáku ma prešla nálada.

Jeden deň sme sa pozreli, že sa pôjdeme kúpať na známu pláž Saharun. Bolo to sklamanie. Vyplavené tony uschnutej vodnej trávy. Bola tu však ďalšia pláž a veľmi pekná. Jeden deň sme sa potápali aj na tunajšom „Blue Hole“, čo bola diera asi v 6 m a keď sa po nej človek spustil dole, napravo bola pekná stena.

Takisto veľmi zaujímavý vrak je Ledenik. Tam sme sa presunuli autom a späť nás zobrali zodiacom. Je to naozaj zachovalý vrak. Dalo sa tu pekne aj penetrovať. Najskôr do úložného priestoru, kde bolo dosť paliet. Keď som vplával dovnútra hlbšie, svetlo zvonka sa už nedalo vidieť. Ako som sa otočil a plával späť, tak som narazil na dve poschodia a rozmýšlaľ som odkiaľ som plával. Skúsil som aj jednu aj druhú cestu. Nakoniec som sa po pár minutách dostal k vonkajšiemu svetlu a plával von. Druhá penetrácia bola k motoru. Je to veľmi pekný zachovalý priestor dosť veľkých rozmerov až na to, že sem vedú úzke priestory. Naozaj pekné. (pozrite si video vo videogalérii)
Vrak je aj plytko a práve preto tu netreba robiť nejaké dlhé deko.

Miernym sklamaním bolo keď sme sa potápali v národnom parku Telaščica. Nebolo to zlé, ale nič extra sme nevideli. Takisto po ponoroch nás zobrali na „fish picnic“ do jednej zátoky blízko „Kornati“ čo patrilo tiež do chránenej oblasti. V živote som na pláži toľko smetí nevidel ako tam. Nechutné, čo tí ľudia postvárajú. Celkovo tento týždeň bol naozaj príjemný až na ten foťák a pár drobností. Ponory sú tu pekné.

Potápanie blízko ostrova Krk (2013)

Na Krku som bol už asi štyrikrát. Chodievali sme na maďarskú bázu, avšak majiteľ sa trocha zmenil k horšiemu. Boli sme tentokrát v sezóne (štyria potápači) a keď sme prišli povedal, že zatiaľ iných moc nemajú a kvôli pár ľuďom nenaštartuje loď. Dosť ma to nahnevalo, lebo mi do mailu vôbec nepísal niečo podobné. Jeho riešenie bolo,aby sme šli prvé dva dni do mestečka Šilo a potápali sa s bázou, s ktorou spolupracoval. Prvé ponory sme urobili na vrak Peltastis. Bol som tu už pred cca 5 rokmi. Je to pekný vrak kúsok od brehu. Tentokrát som vrak popreliezal celý. Bol som aj v takých miestnostiach, kde pred 5 rokmi nie. Našiel som aj nejaké umývadlá (pravdepodobne to bola kúpeľňa mužstva)

Takisto som tam našiel nejaké miestnosti, asi kajuty, pretože boli malé a mali tam radiátor. Do týchto miestností sa ide buď od motora alebo je jeden otvor, ktorý vedie takmer na palubu. Chalani vonku na boku lode videli taktiež zeusa.

Spravili sme jeden ponor aj z brehu pri základni v Šilo. Boli tam dva tri člny potopené. Aj tu sa dali nájsť nejaké živočíchy. Nebolo to celkom zlé.
Ostatné dni sme sa boli potápať aj pri ostrove Cres v nejakých kavernách a stenách.
Často som tu našiel flabelíny, či iné druhy slimákov. Samozrejme treba sledovať reef a rastliny dosť z blízka. Videli sme na niektorých lokalitách aj tri alebo štyri druhy slimákov. Naozaj pekné. Viditeľnosť tu býva striedavá.

Takisto sme sa potápali aj v okolí ostrova Plavnik. Je tu lokalita Mafia, kde je potopený čln, ktorý teoreticky pašoval drogy. Vidieť tu často aj chobotnice a ropušnice. Je tu niekoľko lokalít s kavernami. Po niektorých ponoroch sme sa zastavili na odľahlých miestach kde sme sa mohli trocha kúpať. Na jednom mieste smerom už k prístavu sme zazreli aj delfínov.

Mesto Krk je tiež relatívne atraktívne. Je tu mnoho reštaurácií, cukrární a dajú sa tu kúpiť magnety na chladničku 🙂
Ak sem prídete nenechajte si ujsť vrak Peltastis v mestečku Šilo, je naozaj pekný. Prečítať si o ňom môžete v lokalitách v Chorvátsku.

Potápanie okolo ostrova Vis (2012)

Keďže som bol zaneprázdnený, pridávam udalosť až o pár rokov neskôr, čiže detaily nebudú. Cesta sem nie je krátka, ale oplatilo sa, pretože ponory sú tu naozaj pekné. Nájdu si tu svoje aj vrakový potápači,ale aj potápači, ktorí sa zaujímajú o živočíchy.
Potápali sme sa s ISSA základňou, ktorá poskytuje naozaj všetko vrátane trimixu. Jediné, čo mi vadilo bolo, že ich loď je asi 20 m od brehu a treba s výstrojom preplávať k lodi a tam sa opäť vyzliecť. Ináč nás brali na ponor aj v búrke čo je fajn. Je tu v okolí niekoľko vrakov. Najznámejšie sú Vassilios T., Brioni, B-17, Fortunal a Teti. Takisto sú tu pekné kaverny asi najznámejšia je Green Cave.

Na vraku Teti sme boli tuším dvakrát. Zaujímavé sú tu dotieravé úhory, ktoré sa potápačov neboja a bohužiaľ tu bola aj nehoda pred pár rokmi, keď úhor odkúsol potápačovi nosnú časť masky. Najčastejšie sa nestalo nič tragické. Úhory priplávajú drzo k Vám, môžete si ich pohladiť. Na vraku je tu často aj muréna. Tento vrak má zadnú časť pokope, kde je typický znak lodné kormidlo. Tento vrak je ideálny aj pre začiatočníkov, pretože začína už od malej hĺbky. Takisto je to fajn ponor s nitroxom, pretože najhlbšia časť je cca v 34 m.

Vrak Vassilios T. je tiež veľmi pekný. Je to mohutný vrak ležiaci na boku. Penetrácia tu až tak nie je možná, ale v zadnej miestnosti sa nachádza lodný šrób. Dekompresiu tu možno robiť pri reefe, pretože je blízko vraku. Čiže človek nemusí vysieť na lane ako na niektorých lokalitách.
Boli sme raz aj na vraku Brioni, ktorý je hlbšie. Tu som videl dosť veľkého Zeusa. Je to dosť vzácna ryba. Vrak leží tiež na boku. Sú tu rôzne miestnosti, kde sa dá vplávať. Zaujímavý vrak je tiež Fortunal, pravdepodobne nejaká rybárska loď. Je takisto zachovalá,nerozpadnutá.

Síce je trocha hlbšie okolo 40-45 m, ale je to fajn vrak. Čo je dobré koniec ponoru a dekompresnú zastávku sa dá vykonať popri stene a neskôr je ešte jedna malá kaverna v 3-5 m. Zaujímavá lokalita je aj Green Cave. Najskôr po zanorení je možnosť klesnúť do hĺbky cca 25 m, kde je ďalšia malá kaverna. Odtiaľ pomaly potápač vystúpa cca do 8 m, kde je vstup do Green Cave. Je tu nebezpečné to, že sem chodia lode a motorové člny. Tie, ktoré sa zmestia do vnútra, idú aj dovnútra. Väčšie lode stoja vonku. Treba byť obozretný.

Boli tu však ďalšie pekné miesta hlavne steny, kde sme našli aj fialové gorgónie. Tu na tejto lokalite som našiel takisto kavernu, kde ma čakala dosť veľká chobotnica, ktorá sa aj nechala fotiť. Čo sa mi páčilo v tejto oblasti okolo ostrova Vis, bola dobrá viditeľnosť. Naozaj niekde som typoval ja na 25 m. To sa na mnohých miestach v Chorvátsku nevidí.
Veľmi rád sem prídem opäť po niekoľkých rokoch, pretože tu boli príjemné ponory. Mesto Komiža tiež má čo ponúknuť a okolie stojí zato.

Potápanie ostrov Pag (2010-2011)

Boli sme tu dva roky po sebe a potom ešte neskôr asi v roku 2014. Je tu jedna naozaj super potápačská základňa. Majú aj ubytovanie na mieste asi 20 m od mora a komplet servis. Veľká výhoda je, že základňa má tri rýchle člny a sú tu dva termíny za deň. Človek si môže vybrať či chce ísť skoro ráno a potom na obed alebo neskôr pred obedom a druhý ponor poobede asi o 15:00. Po každom ponore sa vracia späť na základňu, čo je super, pretože sa človek môže najesť, napiť, okúpať a pod. Na mieste plnia aj fľaše, majú tu hneď sušiareň a aj sprchy na výstroj.

Spravili sme tu pokaždé cca 12-13 ponorov vrátane nočných. Keď sú tu nepriaznivé vetry, aj tak sa dá potápať. Nájdeme tu steny klesajúce až do hĺbky cca 60 m, takže si tu nájdu svoje aj technický potápači. Takisto je tu mnoho lokalít s kavernami, veľmi pekná je napríklad lokalita Crveni Greben. Asi v 5-6 metroch je jaskyňka, ktorá siaha vo vnútri až na hladinu a je tam malá miestnosť. Potom ak človek vylezie z kaverny, tak sa ide popri stene siahajúcou do veľkej hĺbky. Ako sa vracia späť smerom opäť na kavernu, sú tu rôzne útvary podobné kaňonu, s množstvom gorgónií a rýb. Naozaj pekné. Pri neďalekom ostrove ležia vraky, teraz už tri. V tom období boli iba dva. (Dolini wrecks) Bola tam ak sa nemýlim rybárska loď a výletná loď. Obe sa potopili. Bohužiaľ v roku 2014 už boli tieto vraky dosť poškodené a nádstavba na rybárskej ľodi sa zrútila. Bolo tam pekné kormidlo. Približne v roku 2013 pribudol ďaľší vrak a to nejaká modernejšia veria motorového člnu.

Je tu takisto aj hlbší vrak, volá sa Ruža. Leží v hĺbke od 45-51 m. Zadná časť je ešte ako tak pokope. Takisto na nej nájdeme zaujímavý život. Od tohto vraku sa pekne dá potom odplávať ku stene a postupne stúpať hore a robiť dekompresiu a nenudiť sa.

Potápanie z brehu na tejto základni je tiež super. Mnoho potápaní z brehu v Chorvátsku nestojí za nič,ale tu je to skelé. Je tu hlavne piesok s rastlinami a často tu možno stretnúť morských koníkov. Nehovoriac o nočnom ponore, kde sme strávili 126 minút. Boli tu obrovské slimáky, sépie, chobotnice, malé úhory, kraby, raky, mnoho platies,…

Robili sme nočný ponor aj na stene na loklite Triget. Neskutočné. Videli sme tu veľa-veľa chobotníc a aj nejakého raka, ktorého som v živote nevidel. Takisto cez deň je táto lokalita atraktívna. Vidieť tu často aj tresky stredomorské.
Naozaj som tu bol približne 3-4 krát,ale určite sem znova zavítam, pretože tieto lokality stoja zato a potápačská základňa tiež.

Ponor v jednej menšej jaskyni (Croatia, Brač 2009)

Boli sme na ostrove Brač v Chorvátsku. Urobili sme niekoľko pekných ponorov za ten týždeň, čo sme boli na ostrove, ale najviac ma zaujal a nechal vo mne hlboké spomienky jeden z ponorov. Kapitán a majiteľ potápačskej základni nám hovoril, že teraz zoskočíme z ľode (stále sme asi 30 m od brehu) preplávame s výstrojou k brehu, tam vylezieme po skalách kde uvidíme za skalou rebrík, po ňom zlezieme dole a po zanorení sa dostaneme do jaskyne. Prvých pár metrov mala byť sladká voda a potom slaná. Mali sme tam ísť maximálne po dvoch, pretože otvor a vstup bol dosť úzky. Najskôr som šiel ja, musel som s dvojčaťom prestúpiť na rebrík ktorý bol nejako primontovaný o skaly a podomnou bola asi 6-7 m priepasť s vodou (asi 3,5 m dlhá a 1,2 m široká hladina) Mal som v ruke aj dosť veľký foťák a neveril som tomu, že odtiaľ viem zliesť. Nebolo to také jednoduché, ešte som nadtým rozmýšľal, že dole sa dostanem ale ako pôjdem naspäť. Počkal som na buddyho a po signáloch ok sme sa zanorili. Po zanorení nás čakala jaskyňa, v celku dosť veľkých rozmerov (keď sa vezme aká bola veľká vodná hladina pri vstupe). Mali sme výkonné svetlá, bol to naozaj krásny pohľad, hlavne to bol zážitok aj pre mňa, pretože som bol prvýkrát v takejto jaskyni. Zhora sme videli lúč svetla, ako prenikalo cez malú vodnú hladinu. Mal som pocit ako keby sme boli v nejakej veľkej studni. Bolo to fakt zaujímavé a na chvíľu sme boli odrezaní od okolitého sveta. Neľutujem ani minutu v tejto jaskyni, aj keď to zliezanie bolo dosť náročné, stálo to zato. Ja som tu mal možnosť urobiť dva ponory, pretože jeden chalan nemal buddyho a preto som s ním šiel opäť ja. Rád by som sa sem ešte niekedy vrátil.

Ponor na vrak Peltastis (Krk, Croatia 2008)

Boli sme na pár dní v Chorvátsku na ostrove Krk. Chcel som urobiť aspoň 5-6 ponorov za tých pár dní. Hneď prvý deň som sa potápal na varku Peltastis neďaleko prístavu v Šilo. Bohužiaľ so mnou šiel Chorvátsky divemaster Andrej. Bohužiaľ preto, že som uvidel jeho výstroj. Mal so sebou mokrý oblek (bol takmer október), jednu 12 L fľašu. Vedel som, že to nebude dlhý ponor, ja som mal 2 x 12 L a suchý oblek. Naobliekali sme sa a cca po 5 min. cestičke ľoďou sme dorazili nad vrak, naskákali pekne do vody a popri sťažni sme pomaly klesali dole. Najskôr sme si pozreli vrak z vonka (bol som tu aj pred 2 rokmi a aj vtedy som si ho obzeral len zvonka), tak som sa rozhodol, že nakukneme čo skrýva vnútro vraku. Vplávali sme najskôr do miestnosti, kde bol kedysi kapitán, kormidlo a pod. Keďže som mal dvojča a foťák s externým bleskom, mal som čo robiť, aby som sa zmestil cez vstupné dvere- musel som sa nakloniť trocha nabok. Aj takto sa ešte fľaše trocha šuchli o okraj dverí. Potom sme šli dole o poschodie nižšie ako je chodba okolo ľode, hneď som vplával prvými dverami dovnútra (pod miestnosťou kapitána), neviem čo mohlo byť v tejto miestnosti,ale bol tu celkom veľký priestor a boli tu aj malé vedľajšie miestnosti. Potom som plával ďalej z tej miestnosti po úzkej chodbičke k zadnej časti ľode, kde bolo ešte zopár malých miestností. Na konci úzkej chodby sme vyplávali von na chodbu, ktorá vedie okolo ľode. Oboplávali sme ľoď a v zadnej časti vraku boli ďalšie širšie dvere, kde som vplával opäť. Na koci miestnosti som videl naľavo ďalšiu miestnosť, kde som sa pozrel hore, bola to pravdepodobne niečo ako kotoľňa, a v tej miestnosti boli schody, ktoré viedli do neznáma. Chcel som tam ísť, ale samozrejme divemaster mi už ukazoval, aby som šiel von, asi mu bola zima, alebo mal málo vzduchu. Nebol som nadšený, tak som vyliezol a šli sme späť k sťažni.
Druhý ponor na tento vrak (tento rok) som absolvoval s majiteľom základne, našťastie mal na 99 % rovnakú výstroj ako ja, sucháč a 2 x 12 L fľaše. (vedel som, že tento ponor bude zaujímavejší) Povedal, že mám plávať kam chcem, ale nech ho nenechávam samého lebo dávnejšie nepotápal v sucháči. Tak sme šli rovnako ako minule, len stým rozdieľom, že som sa pozrel kade vedú tie schody. Museli sme sa tam pustiť dole, ledva sme sa zmestili. Vedľa miestnosti kde bol motor, boli ešte dve miestnosti kde som si už netrúfol. (nemal som so sebou naviják) Pred niekoľkými rokmi tu zomrel nejaký maďarský potápač. (detaily neviem) Keď sme odtiaľ vyplávali ľli sme sa pozrieť ešte k predku ľode. Tento majiteľ povedal, že niekto mu raz rozprával, že keď je niekto pri motore tejto ľode, hore na ľodi cítiť zápach od nafty, on tomu neveril, ale potom rozprávali, že bol dole niekto určite v tej miestnosti, lebo cítili naftu. Bol to skvelý zážitok.

Nový osobný rekord a samozrejme dusíková narkóza už po druhý krát (Plavnik 2008, Croatia)

No bol to celkom pekný deň, boli sme iba štyria na ľodi aj to len trja potápači a z toho jeden aj kapitán ľode. Bol vietor, tak sme zaparkovali u jednej steny, kde som už bol pred dvoma rokmi pri ostrove Plavnik. Prvý ponor so mnou šiel divemaster-aj kapitán ľode. Hneď ako sme sa zanorili ukazoval o dušu niečo pod skalou, potom vytiahol chobotnicu. Troch sa s ňou hral, potom ju dal mne. Potom sa schovala pod ďalšiu skalu. Začal som plávať pomaličky ďalej, keď som sa obzrel, divemaster-a nikde nebolo. Čakal som na neho, obzeral som sa, nikde ho nebolo. Po 3-4 minutách bol opäť pri mne. Kamoš na ľodi mi vysvetlil kde bol divemaster, doniesol na ľoď spomínanú chobotnicu. (potom sa čudujeme prečo je toto more chudobné na život) Plávali sme popri stenách,ale bol som trocha sklamaný chudobným životom pod vodou. Bol som v Chorvátsku niekoľko krát, ale toto bolo asi najhoršie čo sa týkalo množstva rýb. Plávali sme ďalej, keďže toho bolo málo na pozeranie, spustil som sa do 40 m. Potom pomaly späť. Dorazili sme k nejakému speed boat-u, s ktorým pašovali drogy. Bol asi v 42 metrovej hĺbke. Nič moc, je prevrátený „hore nohami“ vidieť len spodok a zvyšky z motora.
Druhý ponor bol naplánovaný tak, že so mnou pôjde druhý chalan, ktorý bol na ľodi s nami. Bol to tiež Chorvát, pýtal sa ma do akej hĺbky chcem ísť, ja som mu povedal, že do 50-60 m. Tak mu hneď vyskočili oči. Ale ja som mu povedal, on nech si ide do 30 m  a ja pôjdem na krátky čas do tej hĺbky. Tak som sa rozhodol, že opäť skúsim takú hĺbku po dvoch rokoch keď som bol tiež v týchto končinách v 55 metroch. Pomaly sme klesali, chalan so mnou šiel po neakých 40 m a potom ukazoval, že sa točí späť, ja som pokračoval smerom dole, tiež tu dno klesalo pozvoľne. Od 45-48 metrov som cítil narkózu. Pokračoval som ďalej, bol som normálne pri vedomí, vedel som čo robím. Zásobu vzduchu som mal postačujúcu 2 x 12 L + stage cuft 80 s EAN43. Dosiahol som 58,1 metrovú hĺbku, ale narkóza bola už neznesiteľná, tak som sa otočil a začal so stúpaním. Od 20m som začal dýchať Nitrox zo stage. Dekompresia naskakovala jedna radosť. Nakoniec som sa dostal na nejakých 40 minút v 3 m a 6 m 3 minuty. No lenže problém bol aj v tom, že som bol moc ľahký, tak som sa musel pohybovať cca v 6-7 metroch a týmpádom sa mi dekompresia predĺžila cca o ďalších 20 minút. Takže som strávil cca hodinu len na dekompresnej zastávke. Nebolo to dvakrát príjemné. Táto narkóza bola oveľa silnejšia ako z pred 2 rokov. Medzi pravdepodobné príčiny by som zaradil:
1. Pred dvoma rokmi som šiel do takejto hĺbky hneď na prvom ponore- nebol som nasýtený dusíkom
2. Bol som s buddym- teraz nie a možno to robila aj psychika
3. A mám taký pocit, že aj voda bola o 2-3 C chladnejšia ako vtedy.

Takže sa niet čo čudovať výraznejšej narkóze. Nič sa nediaľo po ponore bolo všetko ok, veď som cca 70 minút dýchal dosť koncentrovaný nitrox, všetko bolo ok. Ale samozrejme túto hĺbku neodporúčam robiť menej skúseným potápačom, hlavne nie s nejakými smiešnymi fľašami o objeme 10-12 L. Nemusí sa im to vyplatiť.

Dusíková narkóza na vlastnej koži (15.9.2006)

V tento deň sme boli v Chorvátsku na ostrove Krk a práve sme šli ľoďou na ponor. Najskôr bola v pláne nejaká stena, preto som si nezobral svetlo, lebo som si povedal, že na stenu je zbytočné vláčiť svetlo. Tak sme vyrazili z prístavu. Potom tesne pred ponorom nám povedali, že sa ide do nejakej jaskyne, tak som bol nahnevaný, lebo samozrejme do jaskyne bez svetla…. Tak sme sa rozhodli smojim buddym, že pôjdeme vedľa steny do hlbšej časti. Tak sme naskákali do vody, ukázali si signál ok a zanorili sme sa.  Klesali sme popri stene pomaličky. Potom stena končila cca v 30 m, tak som ukázal buddymu smer, kade budeme plávať. Šli sme od steny preč smerom na otvorené more.Plávali sme pomaly, dno klesalo pozvoľne. Ja som mal dvojča 2 x 12 L a stage cuft 80 s EAN39. Už v 50 m som zacítil, že nie je všetko ok. Klesali sme pomaly ďalej, dostali sme sa po 55 m a potom som mu ukázal signál, že sa točíme späť. Cítil som silnú narkózu- točenie hlavy a podobne. Ako sme stúpali hore, zlepšovalo sa to, až nakoniec to zmizlo. Takže vyplýva z toho to, že nie je jedno u koho a kedy sa narkóza prejaví. Samozrejme na to vplýva veľa faktorov ako je napr. v tomto prípade teplota vody. Pretože keď si zoberiem, že som bol v Egypte v 51 m, vôbec som narkózu necítil (tam bola 28 C voda) a tu 15 C. Je to veľký rozdiel. Keď niečo takéto zacítite, neklesajte ďalej, pretože by ste situaciu nemuseli zvládnuť a mohlo by sa to skončiť tragicky.