Bali 2024

Už pred niekoľkými rokmi sme plánovali cestu na Bali, avšak kvôli letenkám sme to potom nakoniec zrušili a o pár mesiacov na to, prišiel aj COVID. Tentokrát sme boli už odhodlaní ísť za každú cenu. Vybral som leteckú spoločnosť Eva Air, kde mali v cene 2 x 23 kg batožinu. No na letisku vo Viedni boli hneď problémy. Mal som obe batožiny 24 kg. A povedali, že je ťažká. Nadarmo som im hovoril, že naši majú po 1 batožine a majú iba 13 a 18 kg. Nezaujímalo ich to. Tak som rýchlo prehodil do príručného vaku cievku a z druhej batožiny netbook. Takže som mal jednu 23,7 kg a druhú 22,7 kg a to im už vyhovovalo. Kreténi. Lacná letecká spoločnosť do Egypta, kde som prekročil aj o 2 kg si z toho nerobila nič a tu 5* a kvôli 1 kg tu robili scény. Cetsa bola pekný zabiják. Aj keď prvá cesta do Taipeiu ubehla celkom „rýchlo“ (12 hodín) Našiel som na monitore nejaké hry, dali sa pekne sledovať údaje aj o lete. V Taipei sme mali prestup cca 2,5 hodín, pekné letisko. Potom ako sme nasadli na druhý let, asi 1,5 hodinu sme čakali v lietadle pred odletom. Dráha bola plná čakajúcich lietadiel a na tej istej dráhe aj pristávali lietadlá. Už sme boli trocha nervózni. Boli sme už unavení, keďže už tu bol posun + 6 hodín. Druhý let trval 5 hodín, ale to už nás dostalo. Nechcelo to ubehnúť. Jedla sme mali naozaj dosť aj keď kombinácie jedál boli také, že by sa z toho nejeden človek posral 🙂

Najskôr sme leteli Boeingom 787-9 čo bolo celkom moderné lietadlo. Druhý let s Airbus A300-300, kde monitory boli dosť zastaralé.

Ako sme pristáli na Bali, bolo neskutočné teplo. Na letisku sme museli vybaviť víza. V Egypte to trvá asi 10 minút, tu sme stáli hodinu. Treba si zvyknúť, že na Bali sú spomalení ako keď dáte spomalené prehrávanie. Nepozabíjajú sa od rýchlosti. Potom sme museli nejaké QR kódy, ktoré vytlačili inde ukazovať, pasy trebalo skenovať, čo vôbec nefungovalo nikomu, tak tam pobehovali miestni a robili to za nás. Proste bordel. Niečo vymysleli, len akurát to nefunguje. Mal nás po príchode čakať šofér, male som sa mu ozvať na whatsapp keď ho nenájdeme. Samozrejme nás nikto nečakal. A wifi akonáhle sme z letiska vyšli von už nebolo. Ani signál, nič. Tak sme tam jednému miestnemu povedali kam chceme ísť, vykalkuloval cenu, tak sme šli s ním. cca 45 km trvalo 2 hodiny. Premávka ako v New Yorku a ešte k tomu štýl jazdy ako keby žiadne pravidlá neexistovali. Milión áut a motoriek. Na motorke mnohí bez prilby a aj 2-3 osoby. V pohode sme videli aj takých, kde pasažier sedel bokom na motorke. Večer sme konečne ubití dorazili do hotela, ubytovali sa.

Na druhý deň sme sa iba tam niekde po okolí prechádzali pozreli jeden chrám (na každom rohu je chrám). Hneď prvý deň sme si všimli krásne okolie a do toho tony odpadu vysypaných len tak hocikde. Neraz sme cestovali autom a vedľa krásne upravenej záhrady, chrámu, boli vysypané haldy smetí do potoka.

Hotel bol fajn aj strava v reštaurácii bola ok, len nebol nejak veľký výber jedál. Vlastne furt to isté. Hlavne čo sa týkalo raňajok. Človek šiel hodinu po začatí raňajok, už sa minul jeden druh napr. džúsu. Doplnili? Načo, však sme na Bali. S ostatnými vecami to isté. 2 týždne v kuse to isté na raňajky a výber naozaj biedny. Každé ráno prišiel psík z ulice a motal sa popri stoloch či sa mu neujde 🙂

Prvý potápačský deň bol asi o dva-tri dni po príchode. Bol tam blízko hotela v Padangbai. Výstroj sme si poskladali pri hoteli a miestni domorodci to vláčili do malých člnov (jukung). My sme sa naobliekali a šli do člnov. Ja som si vláčil iba foťák. Prvé dva ponory najskôr boli trocha sklamaním, ako sme sa zanorili, pustatina. Viditeľnosť tiež neočarila a o prúdoch ani nehovorím. Druhý ponor bol o čosi lepší hneď pri malom vraku 2 sépie. Prúd aj tam bol pekne silný, ja som sa musel niekedy už držať holého dna a prehrabávať sa v piesku. Niektorý deň sme sa boli potápať z brehu a to konkrétne v Tulambenu na vrak Liberty. Tam boli tiež pekné vlny zo začiatku aj prúd, až kým sme nedoplávali k vraku. Vrak je naozaj mohutný, pekne zarastený. Treba tu rátať s návalom potápačov. Medzi ponormi sme mali vždy nejaké jedlo. Konkrétne tu bol obed. Keď sme sa potápali z jukungu a nevracali sme sa späť, tak bolo nejaké ovocie.

Jeden deň sme sa boli potápať v Amede. Tam miestne staré tetušky nosili náš výstroj k vode. Odtiaľ k vode a do člnov už miestni chlapi. Mnohokrát mali aj 40 kíl a niesli aj dve fľaše na ramene. V Amede sme sa potápali z veľmi úzkych člnov, kde sme si obliekali výstroj iba po skočení do vody. Na druhom ponore v Amede (pyramídy) tu boli robené umelé konštrukcie na rast koralov. Bol tu naozaj bohatý život.

Po troch dňoch potápania boli asi 3 dni bez ponorov. Vtedy sme chodili na celodenné výlety z hotela, kde nás brávali malou dodávkou. Boli sme aj v Ubude v Monkey Forest. Krásna záhrada s hlavnou atrakciou-opicami. Trebalo si dávať pozor na veci, boli tu nejaké pravidlá, čo sa nesmelo. Opice mohli byť mnohokrát agresívne. Mne jedna opica vyliezla najskôr na ruhu, tam sa vešala a neskôr mi vyskočila na hlavu. Aj náš sprievodca ostal v šoku a volal jedného dozorcu parku. Dovtedy však opica zliezla. Je to pekný park odporúčam sem zavítať, avšak treba rátať s ľuďmi ako na kolotočoch.

Ubud je celkom rušné mestečko, boli sme tam aj jeden deň iba tak. Tam som sa dal aj ostrihať u jedného barbera, aj bradu, vlasy komplet aj upravil so žiletkou a bál som sa ceny akú zaplatím. Komplet to vyšlo na 10 €. Čiže smiešne. U nás sa na Teba iba pozrú za 10 €. Potápali sme sa posledný deň aj pri ostrove Nusa Penida. Tam sme šli rýchlym člnom (3 x 245 koní). Chvala bohu nás ani nebolo veľa na lodi. Prvý ponor bol na Manta Point. Cesta okolo Nusa Penida bola naozaj krásna, vysoké steny porastené stromami. Pri Manta Point bolo strašne veľa člnov a lodí. Hlavná atrakcia podľa názvu boli Manty. Zanorili sme sa viditeľnosť asi 5 m. Prúd bol taký, skôr to mohli robiť aj vlny, že nás to odnášalo 10 m doľava, potom 10 m doprava, neskôr to isté dopredu a dozadu. Takmer sme nemali šancu normálne plávať. Odnášalo nás to peknou rýchlosťou, trebalo si dávať pozor na náraz o skaly. Manty? Ani jedna. Bohužiaľ sa so mnou a sprievodcom potápali aj dvaja američania. Vydýchali fľašu za 30 minút. Takže ponor akurát tak do zbierky. Druhý ponor bol tiež pri Nusa Penida na SD. Kľudná piesočnatá pláž. Tam sa hneď dalo vidieť, že voda je krištáľovo čistá. A bolo to tak aj pod vodou ako sme sa zanorili. Neskutočná viditeľnosť, najlepšia za všetky ponory. Mnoho rýb, koralov, proste som si to tu užil. Samozrejme američania znova vydýchali fľaše, ale sprievodca s nimi zmizol na chvíľu a potom som videl, že pláva späť. Bol ich odprevadiť na hladinu a so mnou pokračoval. Naozaj pekný ponor.

Bohužiaľ posledné 3 potápačské dni mi odišla na púzdre kontrolka na vákuum. Potápal som sa len tak, že buď to vydrží a nezatečie, alebo druhá verzia. Chvala bohu sa nič nestalo. No a čo sa môže pokaziť sa aj pokazí. Posledné dva potápačské dni zas už odišiel aj zoom na púzdre. Sú tu 3 ozubené kolieska, ktoré zabezpečujú zoom na objektíve. Pokúšal som sa to imbusovými kľúčmi dotiahnuť, uvoľniť, prestaviť, nastaviť. Bezúspešne. Posledný deň keď sme sa vrátili z Nusa Penida ma čakal ešte nočný ponor. Bol som sám s dvoma sprievodcami. Boli sme znova na lokalite kde sme boli už cez deň, kde je aj ten malý vrak. Bolo čo pozerať, ale zrazu som začal cítiť chladnejšiu vodu. Najskôr som tomu nejak nevenoval pozornosť, až keď mi začala byť poriadna zima. Pozrel som sa na počítač a ukazovalo 19 °C. Ku koncu som sa triasol ako osika. Dal som signál sprievodcovi, že poďme hore lebo mi je zima. Druhý sprievodca, ktorý plával za mnou bol preč, nevedel som kde sa podel. Na konci vysvitlo, že bol už dávno hore v člne. Bola mu zima 😀

V meste a po cestách sa preháňali aj mladí na motorkách. Mladí, mám na mysli cca 9-10 ročné deti. Neskutočné. Celková mentalita je iná ako u nás. Sú pohoďáci, od roboty sa nepretrhnú a sú až príliš veriaci. Preto majú na každom rohu chrámy. Neustále vyrábajú malé ozdôbky, zapaľujú vonné tyčinky. Ako ľudia sú naozaj priateľskí. A čo sa týka premávky, jazdia síce ako blázni, ale za dva týždne sme tam nevideli ani jedno šťuchnutie, žiadne havárie, žiadnu nehodu.

Boli sme sa pozrieť aj pri vodopáde Tegenungan. Pekný vodopád, kde nájdete tiež veľa turistov. Veľmi pekná lokalita s nádhernými výhľadmi bol chrám Tanah Lot. Volajú to aj miesto strážnych anjelov. Je to chrám stojaci na skale priamo v mori. Ale celkové okolie ešte pred chrámom je naozaj pekné. Tiež sa tu treba pripraviť na milión turistov.

Bohužiaľ mnohé z týchto ciest boli skôr o tom, že nás brávali aj na také miesta, kde sme museli čosi kupovať. Pravdepodobne týmto podporovali miestnych. Boli sme napríklad aj vo výrobe strieborných produktov. Výrobu nám predstavili nepreháňam za 3 minúty a potom nás posunuli pekne do obchodu, kde na nás talčili aj to čo sme nechceli. A je to podobne všade na Bali. Kam si sa pohol utekali za tebou s rôznymi blbosťami a predávali to na silu. Povedal by som, že sú oveľa otravnejší ako v Egypte.

Posledný deň sme na izbe zažili aj zemetrasenie. Bolo to cítiť na posteli keď som ležal ešte pred raňajkami. Bol to dosť divný pocit a človek vtedy čakal či niečo nepríde horšie. Chvala bohu nič ďalšie neprišlo. Posledný večer bola mama vyplatiť ešte nejaké veci. Boli tam aj moje nejaké 2-3 džúsy a jedna káva. Nechápal som keď priniesla účet bolo tam v prepočze nejakých 50 €. Hovorím to čo je. Prezerali sme to, bolo tam niečo aj s potápaním. Lenže to sme už dopredu mali vyplatené ešte pred príchodom. A ešte mi kompenzovali nejaké ponory, ktoré neboli na tých lokalitách aké boli sľúbené, čiže som mal ešte dostať späť kredit na izbu. Druhý deň, sme museli dokazovať, že tam nesedia ponory, tam bol rozdiel. Keď majiteľka vytlačila konečne mailovú komunikáciu, zistila, že máme pravdu. Síce sa ospravedlnila, ale mne to bolo trápne, že ja musím dokazovať, že urobili chybu. Bolo nám vrátených ešte ďalších takmer 100 €. Pracovníčka hotela spravila chybu.

Celkovo sa táto dovolenka podarila a neľutujem ani dlhú cestu. Myslím, že sme odtiaľ  odchádzali so zážitkami. Na letiskuv Denpasar sme čakali tiež niekoľko hodín kým nás odbavili, neskutočne všetko pomalé a asi na 4 miestach kontrolovali ešte pasy a podobné somariny. Zbytočné zdržovanie. Na Bali sa treba pripraviť na teplo a vysokú vlhkosť. Síce sme šli v období keď aj more je najteplejšie, aj tak som mal možnosť aj zmrnúť. Na niektorých ponoroch bola voda naozaj teplá aj 30 °C. Na stránke si môžete pozrieť galériu fotiek pod vodou a video tiež.