Potápanie v Anglicku (november 2011)

Vybrali sme sa do Anglicke síce nie kvôli potápaniu, ale rozhodol som sa, že keď pôjdeme takú dlhú cestu autom, tak si zoberiem aj výstroj. Od miesta kde sme bývali boli lomy vzdialené minimálne na 130 km. Chcel som sa potápať aj v mori,ale niektoré základne už mali po sezóne. Takže mi ostávali len vnútrozemné lomy. Prvý lom sme navštívili Vobster Quay. No hneď ako sme došli sme museli vyplniť papiere, odkiaľ sme, tel, a podobné veci. Samozrejme akonáhle sme došli dole k lomu, niekto nás zastavil a pýtal sa čo a ako. Hneď nám však povedal (bol som sám potápač), že solo ponory sú zakázané, musíme si nájsť niekoho. Parkovalo tam vtedy asi 60 áut, asi 30 minút sme sa prosíkali približne 10 potápačom, či sa k nim môžem pripojiť, samozrejme reakcia bola negatívna, nikto nechcel potápať s cudzím. Pekne ma to nahnevalo, sadli sme si do auta a šli preč. V ten deň som si povedal, že kašlem na ponory, strašne ma nahnevali, že človek dojde zo Slovenska a majú takýto prístup.


Samozrejme brat mojej priateľky, ktorý žije v Anglicku mi zisťoval, telefonoval, kde by sa čo dalo odpotápať. Ja som tiež písal maily rôznym potápačským základniam, niektoré písali, že nemajú k dispozícii divemastra. Aj Vobster Quay, kde som šiel nadarmo, po mojom maily ako ma nahnevali, že nevedia zabezpečiť divemastra na takéto prípady, hneď mi odpovedali, že sa mi pokúsia zohnať divemastra. Po pár dňoch mi písali, že je k dispozícii divemaster, ale treba mu zaplatiť 70 libier + moje vstupné 16 libier + plnenie fliaš. (pár dní som rozmýšľal či sa to vôbec oplatí. Medzitým sa mi podarilo zohnať technického sprievodcu na inú lokalitu Chepstow, čo je na začiatku Wales-u. Tam pýtali 25 libier za ponor + 15 libier moje vstupné a + moje plnenie fliaš. Tieto lokality som si pozrel dopredu, táto mi nebola taká sympatická, až kým sme tam nedošli, každý bol priateľský. Aj Kevin (inštruktor technického potápania) ma milo prekvapil, myslel som si, že to bude nafúkanec, ale naopak. Ukázali sme si plán ponoru, všetko nakreslil kam pôjdeme a pod. Samozrejme sme šli do takej hĺbky, ktorú som si ja vybral, on si prispôsobil výstroj, zmes a pod. To sa mi na tom páčilo. Pred zanorením sme sa dohodli, že v 6 m si skontrolujeme výstroj, hlavne bubliny a pod, čiže safety drill. Potom sme začali klesať popri stene, prekvapila ma neskutočne pekná viditeľnosť cca 20-25 m. (pritom bolo pod mrakom) Klesli sme do 61 m, tam sme si ukázali, že pokračujeme smerom ku stene popri lane hore k vrtuľníku a odtiaľ k ostatným atrakciám ako dopravné lietadlo, dvojposchodový autobus, ďalšie malé lietadlá, tank, autá, člny a pod. Kevin mal so sebou Zeuxo skúter. Ukázal mi nech sa ho chytím na bočnom D krúžku a ťahal ma od jednej atrakcie k druhej. Potom nakoniec mi ho dal aj vyskúšať, ten skúter mal poriadnu silu. Samozrejme deko sme robili na EAN50, ale krásne popri atrakciách takže tá pol hodinka ubehla rýchlo.

Ešte pred touto lokalitou som bol na lokalite Dosthill. Vyrazili sme skoro ráno, aby sme došli na tú 9:00 hod. No keď sme dorazili, na parkovisku tam bolo asi 50 áut. Tu boli tiež milí, obskakovali nás a tu som nemal tiež dohodnutého buddyho, hneď nám začal vedúci základne niekoho hľadať, to bol prístup aký som očakával aj na Vobster Quay. Aj mi hneď niekoho našli. Po zanorení ma čakala hrôza, asi 3 minuty som len hľadal kde mám buddyho, bolo tam potápačov ako nasratých. Potom keď sme sa našli čakala ma dosť mizerná viditeľnosť hlavne pri začiatku, ale potom sa to zlepšovalo, ale nikde nebola lepšia viditeľnosť ako 6 m. Tu sme preplávali atrakcie ako 3-4 autá, karavan, čln, stromy, plošiny,... Potom ako sme vyliezli nám na počudovanie skontrolovali tlak vo fľaši a koľko sme boli minút. Tak takéto som ešte nezažil. Na druhý ponor mi museli zas niekoho hľadať,ale našli dosť rýchlo a bol to inštruktor PADI, ten po zanorení mal cielené pohyby, neplával hore dole, vedel kam ide, neustále signalizoval baterkou či som ok a pod. Takže ten druhý ponor bol oveľa lepší,ale čo sa týka lokality nebola zlá, ale za veľa to nestálo.

Čo som však zistil, že cez týžden na týchto lomoch je minimálny počet potápačov. Napr. mi Kevin hovoril, že cez víkend bolo u nich asi 200 potápačov, cez týždeň keď som tam bol ja bolo asi 5-10. Ako tretí lom sme navštívili opäť Vobster Quay, kde som prvý krát šiel kvôli ničomu. Mal som dohodnutého divemastra na ten deň za tých 70 libier + moje vstupné 16 libier,ale našťastie mi deň predtým napísal Kevin, že oni idú tiež na Vobster potápať, bude rád ak sa pridám. Tak chvala bohu som si zaplatil, len vstupné, divemastra som nepotreboval. Boli sme traja ako tím. Keď sme tu boli naposledy ako som spomínal bolo tu asi 60 áut, teraz bolo asi 5. Spravili sme dva ponory, jeden bol taký, že nás Kevin (2 potápačov) ťahal so skútrom dookola. Viditeľnosť v 30 m bola taká, že svetlo 35 W HID dosvietilo asi na 0,5 m. Ako sa hovorí čierna tma a samozrejme to bolo aj špinavé. Pár krát sa pred nami objavili stromy, ktoré sme ledva obišli. Na nácvik to bolo fajn, ale keď si pomyslím, že za takýto ponor som mal zaplatiť tie peniaze, tak by ma trafil šľak.


Druhý ponor sme plávali hore dole, sem tam nejaká atrakcia, pekné lietadlo rozdelené na tri časti, nejaká konštrukcia, kde sa dalo preplávať na mnohých miestach. Na tejto lokalite bol jeden trafený pes, ktorý na nás stále štekal, lebo chcel, aby sme mu hádzali kamene po parkovisku, nič iné len kamene. Ešte za letu chytil kameň do huby. Bol to bláznivý pes.Takže celkovo zážitky boli aj z ponorov a aj mimo ponorov. Ak sa podarí ísť na budúci rok, určite sa na niektorých lokalitách znova zastavím a vyskúšam aj more. Teraz aspoň viem, čo a ako funguje, aký majú systém.

Vrakové potápanie v Poľsku  (Hel, máj 2011)

Cesta bola dosť únavná, dlhá a trvala asi 14 hodín. Potom ako sme dorazili sme sa vybalili a pomaly sme šli spať. Ráno ako vždy sme podľa počasia šli na ľoď, tam sme sa vybalili a auto odparkovali do prístavu. Na ľodi nás bolo asi 12 potápačov + 2 ľudia (kapitán a jeho pomocník) Bola to naozaj zohratá dvojka. Pomocník nám pomáhal aj pri obliekaní aj pri nacvkávaní stage a pod. Za týchto 5 dní sme tu stihli spraviť 9 ponorov a to všetko na vraky. Počasie nám aj prialo, no niekedy sme vyrážali v daždi,ale dalo sa to vydržať. Všetko tu fungovalo na ľodi úplne odlišne ako sme si zvykli z Egypta alebo Chorvátska. Každý mal svojho buddyho, nikto nemohol potápať sám.
Na ľodi sa riadilo pravidlami. Každý vedel v akom poradí sa pôjde do vody. Podľa toho sme sa aj obliekali skôr či neskôr. Kapitán keď boli dvaja prichystaní na skok, boli ustrojení, postavil ľoď tak, aby nás prúdy, vlny odniesli po skoku do vody k bójke, ktorá bola na hladine. Čiže keď kapitán dal signál sirénou, dvaja museli okamžite skočiť do vody. Pomocník nám vždy povedal kde je bójka, či vľavo alebo napravo od nás. Každý ponor sme klesali popri lane do neznáma, tmy a zimy.



 
Dole mala voda väčšinou 2-3 C, hore bola príjemná a to 7-8 C. Takže jedine suchý oblek mohol prichádzať do úvahy. Robili sme rôzne ponory do rôznych hĺbok, niekde sme brali stage s Nitroxom niekde nie. Samozrejme poniektorí si brali aj kyslík.
Tretí deň sme sa potápali na známy vrak Franken. Ja som sa potápal v prítomnosti Silva Pěkníka, ktorému zároveň aj ďakujem, že ma zobral dole a ukázal vnútro vraku Franken. Samozrejme po tejto hĺbke (60 m) nás čakala dekompresia so zmesami asi pol hodiny. Takže to bol nekonečný príbeh, vysieť popri lane a čumieť do neznáma. Samozrejme mal Silvo rebreather CCR, takže dekompresiu ukončil skôr než ja. Ale naozaj to stálo zato. Boli sme aj na jednom pomerne plytkom vraku neďaleko prístavu a to na umele potopenom vraku Bryza K-18. Mne sa tento vrak veľmi páčil, kvôli jeho relatívne malej hĺbke (max. okolo 20 m) a dal sa celý popreliezať. Ideálny bol aj na fotenie, kvôli lepším svetelným podmienkam.

Hore vidieť ako vyzerá Silvova výstroj. Zo začiatku ako sme sem prišli to bolo pre mňa nezvyčajné, či už počasie, ponory, .... Aj keď mám za sebou niekoľko stoviek ponorov na rôznych lokalitách aj na takých kde je studená voda a je ledva vidieť, tento týždeň mi dal zabrať. Takže je vidieť, že sem nechodia už ľudia, ktorí potápajú niekoľkokrát do roka, tu nemajú miesto potápači, ktorí neustále niečo porušujú. Je to o disciplíne a vytrvalosti. Ale všetká tá drina stála zato.


V týchto vodách nie sú farebné rybyčky ako v Egypte,ale je to tu zaujímavé aj tak. Napr. na mnohých vrakoch v hlbších vodách sme neraz videli schované obrovské tresky, ktoré mali okolo metra. Zatiaľ som videl tresku len v kelímku s majonézou, ale teraz konečne viem, ako vlastne vyzerá. Táto ryba vo mne vzbudzuje rešpekt aj kvôli veľkosti a hlavne, že sú hlboko na vrakoch a doma sú oni a nie my.

Viem, že sem prídem aj o rok, dá sa tu získať naozaj veľa skúseností a samozrejme aj zážitkov. Tí, ktorí majú radi vraky a vrakové potápanie, tak pre tých to naozaj odporúčam. Nečakajte naozaj nič jednoduché, je to tu drsné a práve preto je to výzva pre každého.

Potápanie na Leštinke (august, 2009)

Cesta na túto lokalitu trvala asi 3,5 hodiny, ale v pohode sa to dalo vydržať. Hneď ako sme dorazili, z áut sme si mohli vybaliť veci priamo pri základni a po vybalení sme si autá odparkovali na parkovisku vzdialené od lomu asi 200 m. Šlo nás niekoľko potápačov. Na starosť to tu mala milá pani Ivana Boržíková. V ten deň ako sme dorazili, bolo tu iba niekoľko potápačov, čiže kľud. Prvý deň sme spravili 4 ponory, bolo to dosť vyčerpávajúce, ale stálo to zato. Prvý ponor sme šli len popri stenách asi v 7-10 m hĺbke. Videli sme niekoľko rýb, hlavne Ostrieže. Došli sme ku skanzenu, kde boli rôzne náradia, lopata, fúrik, dieľňa zbýjačky a pod. Druhý ponor sme plávali smerom doľava- na druhú stranu tiež popri stenách, mali tam byť Jesetery, ktoré som už dlhšie chcel pod vodou vidieť. Nemali sme na ne šťastie, ale steny boli fajn. Je to úplne iné niečo, ako u nás na štrkoviskách, pretože tu sa stretneme skôr so štrkom, jemne klesajúcim dnom,ale tu na Leštinke sú skôr skalnaté strmé steny, iná farba vody a úplne iný pocit z ponoru. Čo sa týka viditeľnosti, na lom je to fajna na toto obdobie (august) tiež slušná. Boli sme samozrejme aj pri kesóne, kde sme sa vynorili pod neho a rozprávali sme sa chvíľu a najlepšie bolo na tom to, že počítače nám ukazovali hĺbku 19 m. Sranda. Tretí ponor sme šli skoro ako na prvom ponore, len sme menili hĺbku a šli sme aj po drátoch od kesónu ku skanzenu kde som v diaľke konečne uvidel Jesetera. Samozrejme sa nedal nafotiť. Na štvrtý ponor, ktorý bol nočný sme šli už len dvaja, ostatným sa nechcelo. Bolo to už vyčerpávajúce,ale bol som zvedavý aký tu môže byť nočný ponor. Plávali sme opäť na ľavú stranu lomu. Hneď po zanorení som signalizoval pripútanie pozornosti buddyho. Uvidel som obrovskú Šťuku, ktorá tu bola veľmi často spomínaná.

Má ževraj 1,20 m. Bol to poriadny kus. Dokopy sme tu veľa rýb nevideli, ale skôr preto, že sme si vybrali zlú časť lomu. Videli sme niekoľko rakov, Plotice, Ostrieže a tú spomínanú Šťuku. Ale mne sa to páčilo. Keď sme pri nočnom ponore, vstup do vody je super, pretože plošiny majú dole osvetlené, paráda. Nemôžete ich minúť. Lom nie je veľký, dá sa tu zablúdiť, ale je tu veľa orientačných bodov, pri ktorých si rýchlo spomeniete, kde ste. Po 1. dni sme si mysleli, že už tu na nič nové nenatrafíme, už sme videli všetko, ale nebolo to tak. Vždy sa tu nájde niečo nové, len musíte plávať v rôznych hĺbkach. V ten istý deň večer po ponore, sme sa ešte rozprávali dosť dlho. Nasledoval druhý deň, keď sme vládali urobiť iba 2 ponory, pretože sme mali pred sebou ešte dlhú cestu. V kľude sme sa naobliekali a šli do vody. Plávali sme ku kesónu, odtiaľ na protiľahlý breh a našli sme aj padnutý veľký strom, samozrejme tam bola aj tá Šťuka.

Nechala sa pekne nafotiť. Potom sme plávali ku skanzenu, našli rebrík, ktorý klesá od 13 do 19 m. Potom sme sa ešte pomotali a plávali naspäť po drátoch. Po čom som dlho túžil, sa konečne naplnilo, uvidel som v diaľke Jesetera. Svietil som naň aby ho videli aj ostatní. Nechal sa celkom fotiť a dostali sme sa k nemu dosť blízko. Tiež fajn zážitok. Medzi ponormi sme si dali dlhšiu pauzu, kde sme leňošili na slnku, po výdatnom obede, vychutnávali si ticho. Ležal som na lavičke a len padajúca šiška zo stromu ma zobudila. Pomaly sme sa zas oblekli a šli do vody a plávali sme popri kraji, kde sme našli (na 6 ponore) malú zátoku, kde sa slnili Kapre vrátane KOI. Bolo ich tam niekoľko. Pekný pohľad.



Na tomto ponore sme plávali zas v inej hĺbke a natrafili sme na veci, ktoré sme doteraz nevideli. Keď sme sa vracali späť, zas som priplával k zátoke a boli tam tie Kapre. Potom som ostatných odprevadil von a ja som sa sem vrátil, aby som nafotil Kapre. Voda bola trocha zakalená, kvôli rybám, ale aj tak to bolo pekné a ešte k tomu pekne svietilo slnko, takže bolo super všetko vidieť. Po vynorení sme sa najedli, pomaly pobalili a pustili sa na cestu domov. Pre mňa to bol zaujímavý zážitok a bolo to niečo zas nové. Nebolo to také jednotvárne ako naše štrkoviská. Keď budem mať možnosť, určite sa sem vrátim na niekoľko dní.

Ponor v jednej menšej jaskyni (Croatia, Brač 2009)

Boli sme na ostrove Brač v Chorvátsku. Urobili sme niekoľko pekných ponorov za ten týždeň, čo sme boli na ostrove, ale najviac ma zaujal a nechal vo mne hlboké spomienky jeden z ponorov. Kapitán a majiteľ potápačskej základni nám hovoril, že teraz zoskočíme z ľode (stále sme asi 30 m od brehu) preplávame s výstrojou k brehu, tam vylezieme po skalách kde uvidíme za skalou rebrík, po ňom zlezieme dole a po zanorení sa dostaneme do jaskyne. Prvých pár metrov mala byť sladká voda a potom slaná. Mali sme tam ísť maximálne po dvoch, pretože otvor a vstup bol dosť úzky. Najskôr som šiel ja, musel som s dvojčaťom prestúpiť na rebrík ktorý bol nejako primontovaný o skaly a podomnou bola asi 6-7 m priepasť s vodou (asi 3,5 m dlhá a 1,2 m široká hladina) Mal som v ruke aj dosť veľký foťák a neveril som tomu, že odtiaľ viem zliesť. Nebolo to také jednoduché, ešte som nadtým rozmýšľal, že dole sa dostanem ale ako pôjdem naspäť. Počkal som na buddyho a po signáloch ok sme sa zanorili. Po zanorení nás čakala jaskyňa, v celku dosť veľkých rozmerov (keď sa vezme aká bola veľká vodná hladina pri vstupe). Mali sme výkonné svetlá, bol to naozaj krásny pohľad, hlavne to bol zážitok aj pre mňa, pretože som bol prvýkrát v takejto jaskyni. Zhora sme videli lúč svetla, ako prenikalo cez malú vodnú hladinu. Mal som pocit ako keby sme boli v nejakej veľkej studni. Bolo to fakt zaujímavé a na chvíľu sme boli odrezaní od okolitého sveta. Neľutujem ani minutu v tejto jaskyni, aj keď to zliezanie bolo dosť náročné, stálo to zato. Ja som tu mal možnosť urobiť dva ponory, pretože jeden chalan nemal buddyho a preto som s ním šiel opäť ja. Rád by som sa sem ešte niekedy vrátil.

Egypt Severné Safari  (máj, 2009)

Na potápačské safari som sa chystal už niekoľko rokov, no vždy mi do toho niečo prišlo, ale konečne sa to podarilo. Leteli sme skoro ráno, takže v Hurghade sme pristáli okolo 10:00 hod. K ľodi sme dorazili asi okolo 10:45 hod. Oznámili nám, že dnes už nevypláva ľoď pretože povolenie je každý deň do 10:00 hod. Tak k večeru sme šli do mesta. Druhý deň sme hneď ráno po kontrole ľodi a členov vyrazili na juh, čo nebolo v pláne. Ako chceck dive sme sa potápali na Gota Abu Ramada, kde som už pred 3 rokmi spravil niekoľko ponorov.

Potom sme sa plavili ďalej na juh na lokalitu Aruk Arbaa, bolo to 7 veží pod vodou- útesov plné rýb. Nádherné niečo, tam to bolo už skoro gýčové bolo tam toľko farebných rýb. A ako tretí ponor sme dali nočný, na ktorom som toho veľa nevidel. (takmer žiadne živočíchy) Na druhý deň sme skoro ráno dorazili na Salem Expres, čo vrak trajektu. Sem som sa chcel dostať tiež už niekoľko rokov, ale nevyšlo to a keď som deň pred ponorom zistil, že sa pozrieme aj na tento vrak, oblialo ma vzrušenie. Vrak ma nesklamal, vplávali sme na druhom ponore aj do vnútra, kde sme si pozreli batožinu a jedáleň. Bolo to fakt strašné, umrelo tam veľmi veľa ľudí len kvôli blbosti posádky,ktorá sa s druhou ľoďou pretekala, kto dorazí skôr do prístavu v noci bez použitia svetiel, navigácie, čohokoľvek. Jedna to nezvládla a utopili sa všetcia na ľodi okrem posádky. 

Ponory stáli zato. Ako sme vyliezli z vody, začali sme sa opäť plaviť na sever. Spravili ešte v ten deň tretí ponor opäť na tej lokalite ako sme robili nočák- Shaab Sahr. Cez deň bola lokalita celkom zaujímavá. Bol tu aj malý vrak Safari ľode. Boli tu malé jaskyne. V ten istý deň sme urobili aj štvrtý-nočný ponor na Gota Abu Ramada- tento nočák bol najlepší zo všetkých. Videli sme toho naozaj dosť a aj Perutýna, ktorý nám stále liezol do zadku, sledoval nás asi 300 m, kvôli svetlu. Na konci ponoru sme videli aj španielsku tanečnicu, ale nechcela nám tancovať. Na nočák chcel chodiť každý so mnou, pretože som mal najvýkonnejšie svetlo.

Po večeroch niektorí boli v salóne popíjali, zabávali sa a niektorí chytali ryby vonku na ľodi. Bol tým posadnutý hlavne jeden chalan, volal sa Laci. Bol to maník do rýb. Bol prvýkrát takto na ľodi, prvýkrát letel lietadlom a prvýkrát bol pri mori, bol to pre neho veľký zážitok. Jeden večer keď mu už tretia ryba odtrhla háčik, medzitým chytil čajku, nasral sa a hodil celú svoju udicu do vody. Večer mu ju museli vyberať z pod ľode. Každý sa na ňom šúlal od smiechu. Na ďalší deň sme sa potápali na Small Giftune kde som už tiež chodil, bola to pekná lokalita. ďalší ponor bol pri stene El Fanadir, ktorú som tiež poznal. Tu divemaster pobozkal jedovatú stonefish. Blázon. Tretí ponor v tento deň sme urobili na Shaab El Erg, kde som zmeškal delfínov, kvôli tomu, že sme čakali na ostatných v skupine. Skupina, ktorá šla do vody 5 minút pred nami sa haral asi 5 minút s delfínmi. No smola, ale štvalo ma to poriadne.

Na ďalší deň sme sa potápali na vraky Ghiannis D a Carnatic. Ghiannis D bol celkom zaujímavý vrak, vplávali sme takisto aj do vnútra. Carnatic nebol až tak zaujímavý, potopil sa už veľmi dávno v roku 1869. K týmto vrakom nás niesli na zodiacu, bol to super zážitok ako nám vlny špliechali do ksichtu a ako sme liezli späť do gumáku. Pokračovali sme na sever. Po obede sme došli na veľmi peknú lokalitu k ostrovu Gobal. Bol tu maják a nejaká veža. Pod nami bol malý vrak- pozostatky z ľode, kde bol veľmi bohatý život, tu som opäť prišiel o pohľad na delfínov. Ale tento ponor bol veľmi krásny. Po ponore nás vyniesli zodiacom (gumeným člnom) na ostrov, kde bola nádherná pláž, biely piesok, počkali sme tu aj na západ slnka. Fakt krásne. Hore na veži boli aj nejakí vtáci asi to bol orol, alebo sokol.

Na druhý deň sme ráno došli už k vraku Thislegorm. Niekedy sme sa zobudili ako sme skoro ráno šli ľoďou a hádzalo nás to hore dole, do boku, všetko v kajutách padalo. Urobili sme 2 ponory na Thistlegorm, ale nejak ma tento vrak neoslovil. Aj keď  sme videli motorky, autá, vlak a pod, no nič moc. Mne sa tento vrak nepáčil. Bol tu aj silný prúd a zlá viditeľnosť, takže nič moc naozaj. Dosť ľudí tento vrak ospevovali,ale ja som videl aj o dosť krajšie vraky.

Po Thistlegorme sme sa potápali na jednoduchom mieste, kde pomaly nebolo čo pozerať. Bolo tam síce krásne piesočnaté dno,ale dosť málo života aj pri koraloch. (lokalita Seyl). Deň pred odletom sme sa potápali už len na dvoch miestach,ktoré som navrhol divemastrovi ja a to Umm Gamar a Turtle Bay. Pekné lokality. V sobotu poobede sme dorazili späť do Hurghady a večer opäť do mesta. Tí čo šli rovnakým taxíkom ako ja, mohli prežiť fakt šialenú jazdu. Dobre, že nás niekde nevykotil s mikrobusom. Jeden kričal nech ide ide, druhý aby kašlal na všetko, skoro sme predbehli policajta s majákom. Ale bolo to super.

Posádka na ľodi bola veľmi fajn. Bol to naozaj skvelý zážitok aj pre mňa.

Ponor na vrak Peltastis (Krk, Croatia 2008)

Boli sme na pár dní v Chorvátsku na ostrove Krk. Chcel som urobiť aspoň 5-6 ponorov za tých pár dní. Hneď prvý deň som sa potápal na varku Peltastis neďaleko prístavu v Šilo. Bohužiaľ so mnou šiel Chorvátsky divemaster Andrej. Bohužiaľ preto, že som uvidel jeho výstroj. Mal so sebou mokrý oblek (bol takmer október), jednu 12 L fľašu. Vedel som, že to nebude dlhý ponor, ja som mal 2 x 12 L a suchý oblek. Naobliekali sme sa a cca po 5 min. cestičke ľoďou sme dorazili nad vrak, naskákali pekne do vody a popri sťažni sme pomaly klesali dole. Najskôr sme si pozreli vrak z vonka (bol som tu aj pred 2 rokmi a aj vtedy som si ho obzeral len zvonka), tak som sa rozhodol, že nakukneme čo skrýva vnútro vraku. Vplávali sme najskôr do miestnosti, kde bol kedysi kapitán, kormidlo a pod. Keďže som mal dvojča a foťák s externým bleskom, mal som čo robiť, aby som sa zmestil cez vstupné dvere- musel som sa nakloniť trocha nabok. Aj takto sa ešte fľaše trocha šuchli o okraj dverí. Potom sme šli dole o poschodie nižšie ako je chodba okolo ľode, hneď som vplával prvými dverami dovnútra (pod miestnosťou kapitána), neviem čo mohlo byť v tejto miestnosti,ale bol tu celkom veľký priestor a boli tu aj malé vedľajšie miestnosti. Potom som plával ďalej z tej miestnosti po úzkej chodbičke k zadnej časti ľode, kde bolo ešte zopár malých miestností. Na konci úzkej chodby sme vyplávali von na chodbu, ktorá vedie okolo ľode. Oboplávali sme ľoď a v zadnej časti vraku boli ďalšie širšie dvere, kde som vplával opäť. Na koci miestnosti som videl naľavo ďalšiu miestnosť, kde som sa pozrel hore, bola to pravdepodobne niečo ako kotoľňa, a v tej miestnosti boli schody, ktoré viedli do neznáma. Chcel som tam ísť, ale samozrejme divemaster mi už ukazoval, aby som šiel von, asi mu bola zima, alebo mal málo vzduchu. Nebol som nadšený, tak som vyliezol a šli sme späť k sťažni. 
Druhý ponor na tento vrak (tento rok) som absolvoval s majiteľom základne, našťastie mal na 99 % rovnakú výstroj ako ja, sucháč a 2 x 12 L fľaše. (vedel som, že tento ponor bude zaujímavejší) Povedal, že mám plávať kam chcem, ale nech ho nenechávam samého lebo dávnejšie nepotápal v sucháči. Tak sme šli rovnako ako minule, len stým rozdieľom, že som sa pozrel kade vedú tie schody. Museli sme sa tam pustiť dole, ledva sme sa zmestili. Vedľa miestnosti kde bol motor, boli ešte dve miestnosti kde som si už netrúfol. (nemal som so sebou naviják) Pred niekoľkými rokmi tu zomrel nejaký maďarský potápač. (detaily neviem) Keď sme odtiaľ vyplávali ľli sme sa pozrieť ešte k predku ľode. Tento majiteľ povedal, že niekto mu raz rozprával, že keď je niekto pri motore tejto ľode, hore na ľodi cítiť zápach od nafty, on tomu neveril, ale potom rozprávali, že bol dole niekto určite v tej miestnosti, lebo cítili naftu. Bol to skvelý zážitok.

Nový osobný rekord a samozrejme dusíková narkóza už po druhý krát (Plavnik 2008, Croatia)

No bol to celkom pekný deň, boli sme iba štyria na ľodi aj to len trja potápači a z toho jeden aj kapitán ľode. Bol vietor, tak sme zaparkovali u jednej steny, kde som už bol pred dvoma rokmi pri ostrove Plavnik. Prvý ponor so mnou šiel divemaster-aj kapitán ľode. Hneď ako sme sa zanorili ukazoval o dušu niečo pod skalou, potom vytiahol chobotnicu. Troch sa s ňou hral, potom ju dal mne. Potom sa schovala pod ďalšiu skalu. Začal som plávať pomaličky ďalej, keď som sa obzrel, divemaster-a nikde nebolo. Čakal som na neho, obzeral som sa, nikde ho nebolo. Po 3-4 minutách bol opäť pri mne. Kamoš na ľodi mi vysvetlil kde bol divemaster, doniesol na ľoď spomínanú chobotnicu. (potom sa čudujeme prečo je toto more chudobné na život) Plávali sme popri stenách,ale bol som trocha sklamaný chudobným životom pod vodou. Bol som v Chorvátsku niekoľko krát, ale toto bolo asi najhoršie čo sa týkalo množstva rýb. Plávali sme ďalej, keďže toho bolo málo na pozeranie, spustil som sa do 40 m. Potom pomaly späť. Dorazili sme k nejakému speed boat-u, s ktorým pašovali drogy. Bol asi v 42 metrovej hĺbke. Nič moc, je prevrátený "hore nohami" vidieť len spodok a zvyšky z motora. 
Druhý ponor bol naplánovaný tak, že so mnou pôjde druhý chalan, ktorý bol na ľodi s nami. Bol to tiež Chorvát, pýtal sa ma do akej hĺbky chcem ísť, ja som mu povedal, že do 50-60 m. Tak mu hneď vyskočili oči. Ale ja som mu povedal, on nech si ide do 30 m  a ja pôjdem na krátky čas do tej hĺbky. Tak som sa rozhodol, že opäť skúsim takú hĺbku po dvoch rokoch keď som bol tiež v týchto končinách v 55 metroch. Pomaly sme klesali, chalan so mnou šiel po neakých 40 m a potom ukazoval, že sa točí späť, ja som pokračoval smerom dole, tiež tu dno klesalo pozvoľne. Od 45-48 metrov som cítil narkózu. Pokračoval som ďalej, bol som normálne pri vedomí, vedel som čo robím. Zásobu vzduchu som mal postačujúcu 2 x 12 L + stage cuft 80 s EAN43. Dosiahol som 58,1 metrovú hĺbku, ale narkóza bola už neznesiteľná, tak som sa otočil a začal so stúpaním. Od 20m som začal dýchať Nitrox zo stage. Dekompresia naskakovala jedna radosť. Nakoniec som sa dostal na nejakých 40 minút v 3 m a 6 m 3 minuty. No lenže problém bol aj v tom, že som bol moc ľahký, tak som sa musel pohybovať cca v 6-7 metroch a týmpádom sa mi dekompresia predĺžila cca o ďalších 20 minút. Takže som strávil cca hodinu len na dekompresnej zastávke. Nebolo to dvakrát príjemné. Táto narkóza bola oveľa silnejšia ako z pred 2 rokov. Medzi pravdepodobné príčiny by som zaradil:
1. Pred dvoma rokmi som šiel do takejto hĺbky hneď na prvom ponore- nebol som nasýtený dusíkom   
2. Bol som s buddym- teraz nie a možno to robila aj psychika
3. A mám taký pocit, že aj voda bola o 2-3 C chladnejšia ako vtedy.

Takže sa niet čo čudovať výraznejšej narkóze. Nič sa nediaľo po ponore bolo všetko ok, veď som cca 70 minút dýchal dosť koncentrovaný nitrox, všetko bolo ok. Ale samozrejme túto hĺbku neodporúčam robiť menej skúseným potápačom, hlavne nie s nejakými smiešnymi fľašami o objeme 10-12 L. Nemusí sa im to vyplatiť.

Dusíková narkóza na vlastnej koži (15.9.2006)

V tento deň sme boli v Chorvátsku na ostrove Krk a práve sme šli ľoďou na ponor. Najskôr bola v pláne nejaká stena, preto som si nezobral svetlo, lebo som si povedal, že na stenu je zbytočné vláčiť svetlo. Tak sme vyrazili z prístavu. Potom tesne pred ponorom nám povedali, že sa ide do nejakej jaskyne, tak som bol nahnevaný, lebo samozrejme do jaskyne bez svetla.... Tak sme sa rozhodli smojim buddym, že pôjdeme vedľa steny do hlbšej časti. Tak sme naskákali do vody, ukázali si signál ok a zanorili sme sa.  Klesali sme popri stene pomaličky. Potom stena končila cca v 30 m, tak som ukázal buddymu smer, kade budeme plávať. Šli sme od steny preč smerom na otvorené more.Plávali sme pomaly, dno klesalo pozvoľne. Ja som mal dvojča 2 x 12 L a stage cuft 80 s EAN39. Už v 50 m som zacítil, že nie je všetko ok. Klesali sme pomaly ďalej, dostali sme sa po 55 m a potom som mu ukázal signál, že sa točíme späť. Cítil som silnú narkózu- točenie hlavy a podobne. Ako sme stúpali hore, zlepšovalo sa to, až nakoniec to zmizlo. Takže vyplýva z toho to, že nie je jedno u koho a kedy sa narkóza prejaví. Samozrejme na to vplýva veľa faktorov ako je napr. v tomto prípade teplota vody. Pretože keď si zoberiem, že som bol v Egypte v 51 m, vôbec som narkózu necítil (tam bola 28 C voda) a tu 15 C. Je to veľký rozdiel. Keď niečo takéto zacítite, neklesajte ďalej, pretože by ste situaciu nemuseli zvládnuť a mohlo by sa to skončiť tragicky.

Grüner see (máj-jún 2008)

Už dosť dlho sme sa chystali na túto lokalitu a konečne sa nám to podarilo. Po príchode na parkovisko sme sa rozhodli obzrieť si jazero dookola. Keď sme ho uvideli, neverili sme vlastným očiam, krásne modrastá voda, dalo sa vidieť dno, všetky detaily. Neskutočné. Obišli sme cca za hodinu celé jazero. Potom sme sa nemohli dočkať kedy sa hodíme do tej krásnej vody. Rýchlo sme sa naobliekali, bolo veľmi teplo,ale museli sme sa obliecť do sucháčov. Potom nasledovalo 50-70 m trápenie, prejsť s plnou výstrojou k jazeru, do mierneho kopca. Pred nami už bolo dosť veľa potápačov. Ako sme sa zanorili očarila nás neskutočne čistá voda a super viditeľnosť aj napriek tomu, že tam bolo veľa potápačov. Boli sme na tomto mieste 2 krát za mesiac, ale stálo to zato, spravili sme 7 ponorov. Čím ďalej sme sa tu potápali, tým viac miest sme tu objavili a voda neustále stúpala a zaplavovala turistické chodníky, cestičky, most, lavičky, lúky a pod. Ponor na tejto lokalite stojí naozaj zato, miestami keď idete medzi prvými do vody, vás čaká 50 m viditeľnosť aj v tom prípade ak slnko nesvieti. Potápal som sa v mori na rôznych miestach, ale ani tam takáto viditeľnosť nebola. Rýb tu nie je veľa, žije tu Pstruh dúhový. Je to super pocit plávať nad lúkami, nad cestičkami, pri lavičkách, moste, stromoch, kde pred nami chodili turisti. Je to naozaj nezabudnuteľný zážitok. Pri pohľade smerom ku hladine vidíte Alpy, ktoré jazero obopínajú. Vždy keď sme prišli domov, rozmýšľal som len nad tým ako a kedy sa sem opäť môžem vrátiť. Už viem, že sem budem chodiť každý rok.