Potápanie Malta 2023

Po 7 rokoch sme sa sem vrátili znova, vybrali sme si tú istú potápačskú základňu, keďže sme boli naposledy spokojní. Ako sme pristáli, mal nás čakať jeden šofér. Volali sme mu asi 30 x sa pokúšal vysvetliť aj mne aj mame kde je a kde sme my. Nikto mu nerozumel keďže mal dosť divnú angličtinu. Nakoniec som mu povedal, kde stojíme pri ako čísle parkoviska a došiel pre nás. Zobral nás najskôr na základňu, aby sme nevláčili do hotela aj potápačské veci .Tam sme ich rýchlo vybalili a šli na hotel. Hotel bol naozaj ako na fotkách, pekný, luxusný. Na druhý deň pre nás mali prísť asi na 8:30. Raňajky sme mávali od 7:30, takže sme sa v kľude najedli. Prvý deň mali byť ponory z brehu pri lokalite Cirkewwa kde je vrak Rozi a P-29.

Bol tu poriadny chaos či už ráno na základni kým sa pobalilo 20 ľudí a potom ako sme došli na parkovisko nemali sme miesto kde zaparkovať dve autá. Nejak sa tam predsa vopchali a jedno vozidlo ešte odišlo pre ďalších ľudí. Bolo tu neskutočne veľa potápačov. Do vody sme sa dostali už cca po 2 hodinách takmer nič nerobenia. K vraku sme sa dostali dosť neskoro, asi divemaster nepoznal trasu. Trvalo to cca 15 min. Na vraku sme boli iba 10-12 minút, keďže sme sa prispôsobovali asi 10 potápačom a ich spotrebe. Najkôr sme boli na vraku Tugboat Rozi. Už som tu spravil asi 2-3 ponory predtým. Druhý ponor na vrak P-29, zas sme skákali z tej istej plošiny, divemaster tvrdil, že vrak je bližšie odtiaľto. No bol som tu tiež 2-3 krát, ale vždy sme šli dole druhými schodmi. Smerom k vraku milión medúz, hlavne plytšie. Vrak P-29 je už celkom zarastený, kedysi som ho popreliezal, je o tom aj video. Teraz sme oboplávali len okolo vraku, guľomet a vežu.

V pondelok sme sa potápali z lode, bol tu menší chaos ako v nedeľu. Kapitán bol syn Alfreda Webbera, ktorý nás pred 7 rokmi sprevádzal pod vodou. Najkôr sme šli na vrak Helispont k Valette. Netušíme prečo, ale asi nevedel presne vrak nájsť, sme krúžili asi 20 minút na jednom mieste. Aj na navigácii mu ukazovalo pekné čmáranice. Potom hodili závažie s lanom a dvoma bójkami. Vrak celkom pekný, maximálna hĺbka asi 43 m. Vo vnútri vraku som zazrel aj tresky. Tu sme museli absolvovať dekompresiu, ja osobne asi 20 minút. Naša loď disponovala výťahom, takže sa ľahšie na loď vystupovalo. Na druhý ponor sme šli k vraku Imperial Eagle. Keďže briefingy boli naozaj slabé, žiadne obrázky nič, tak sme vlastne prepočuli názov a keby som vedel, že sme tu, vedel by som aj to, že tu je socha Ježiša, ktorú som chcel nafotiť. Bohužiaľ. Skočili sme do vody a mali sme plávať po hladine k predku vraku, kde stál ďalší zodiac. Bol veľmi silný prúd, tak som sa radšej zanoril do 2-3 metrov a plával v tej hĺbke. Potom som videl, že sa zanorili aj ostatní. Vrak bol celkom fajn, nafotil som aj lodný šrób. Na lane smerom hore a dekoémpresii znova 20 minút plávali malé rybky, aké som ešte nevidel. Tu pod loďami plytšie tiež neskutočne veľa medúz.

V utorok malo byť pekne, preto nechápem prečo sme nešli opäť loďou. Mali pre nás prísť na 7:00. Netrápilo ich, že máme raňajky od 7:30. Večer predtým som si kúpil v obchode nejaké jogurty a zjdeol ich ráno pred odchodom. Neskôr sme zistili, prečo sme šli tak skoro. Došli sme k miestu, pár sto metrov od Blue Grotto. Na parkovisku sme sa stretli s Nickom, ktorý nás sprevádzal tiež pred 7 rokmi akurát aj na tento vrak (Um El Faroud). Hovoril, že je na dovolenke. Po dlhšom pripravovaní sme konečne šli do vody. Hneď ako sme plávali von zo zátoky, som cítil, že niečo na výstroji nie je ok. Ťahalo ma to do jednej strany. Ako som prvý deň montoval krídlo a backplate na ich dvojča, hneď som vedel, že to nie je ono. Šróby na prichytenie boli príliš krátke a ledva som motýliky našróboval. No a čo sa mať stalo, stalo sa. Jeden šrób konkrétne dolný mi pravdepodobne pod vodou odpadol. Krídlo v dolnej časti vlastne nedržalo nič. A keďže sme mali divemastera takého, že točil videá a na nás vlastne sral, tak mi na zadnej palube pri doplávaní na vraku už skoro dvojča odpadlo. Našťastie Nick bol za mnou, plával po celý čas pri mne minapravil krídlo aj backplate a upevnil tam krátke lanko s karabínkou a dočasne prichytil dvojča ku krídlu. Hneď sa mi plávalo o dosť ľahšie. Keby odpadol aj vrchný šrób (čo by sa neskôr určite udialo) tak som bez plynu a letím asi hore. Po ponore sme hľadali v aute či nemajú ďalšiu hociakú maticu. Nič. A potom Nick povedal tomu nášmu divemastrovi nech sa pozrie na boku palubnej dosky, tam je nejaky otvor a tam bývali takéto šróby. Otvoril boli tam rezervne motýliky. Chvala bohu som mohol ísť na ďalší ponor.

Druhý ponor sme robili od polovice vraku smerom na prednú časť. Nič zaujímavé, potom som sa ja ešte vrátil dozadu a chcel som nafotiť aj lodný šrób keďže prvý ponor mi to nevidalo.
Po ponore sme došli na dôvod, prečo sme vstávali tak skoro. Zobrali nás do Bare závodu. Tam pracuje opäť majiteľova manželka. Poprechádzali sme sa po výrobnej linke. Ako to tam lepia, šijú, testujú, materiály atď. Vyrába sa tu napr. 6 značiek ako aj Hollis suchý oblek. Po Bare sme šli ešte nafotiť Popeye village.

V utorok som večer už začal cítitť svoje hrdlo a nebol som už fit. Po ponoroch sme šli s Lórántom za ostatnými, ktorí boli už vtedy vo Valette. Tam sme sa motali trocha po meste. Písal som aj na bázu, že im dáme vedieť keďže mi začali blbnúť aj uši. Nevedel som už vyrovnávať tlak. V stredu sa malo ísť na Gozo, keďže malo byť divné počasie. Ráno som im poslal správu, že bohužiaľ ponor nebude, neviem to riskovať. Lóránt tiež teda nešiel, ináč tiež bol už unavený. Rozhodli sme sa, že teda pôjdeme trajektom aj my na Gozo a nasadneme na Sight Seeing autobus a povezie nás okolo ostrova. Boli sme aj pri Inland See, kde sme sa pred 7 a 8 rokmi potápali a tiež pri Blue Hole, kde bol kedysi známy Azur Window, ale pred pár rokmi sa pri búrke zrútil do mora. My sme to ešte vtedy stihli.

Vo štvrtok sme sa vybrali po raňajkách, keďže sa môj stav na potápanie nezlepšil, do mesta Sliema. Našli sme aj nejaké nákupné centrum. Boli sme vlastne už hneď oproti Valette. Nasadli sme potom na autobus a šli opäť do Valetty. Tu sme sa previezli kočom okolo mesta. Potom sme sa šli zas najesť a k večeru späť do hotela.

V piatok bol u nich sviatok,ale vlastne skoro všetko bolo otvorené. Ja a rodičia sme šli do Sliemy znova a Lóránt s manželkou šli na nejakú pevnosť. Ja som ešte neskôr sám ostal v Slieme, šiel som na pizzu, potom na kávu do Mekáča a šiel som fotiť vlny na pobrežie. Asi o 2 hodiny neskôr som sa vybral aj ja späť do Mellieha na hotel.

V sobotu pre nás mal prísť opäť týpek, ktorý nás vyzdvihol na letisku. Znova tu bolo celkom dobre aj keď mám pocit po troch cestách sem, že pravdepodobne to bola už posledná návšteva Malty. Takže ten, kto to nevyužil a nepotápal sa tu, tak pravdepodbne sa so mnou už ani nebude. Vidíme sa pri ďalšej ceste.

Potápanie so sidemount konfiguráciou- Malta a Gozo (november 2016)

Keďže sme tu boli minulý rok, tak sme sa rozhodli opäť navštíviť Maltu a odpotápať možno iné miesta. Pred rokom sme boli na 8 dní, tentokrát na 11 dní. Vybrali sme si inú základňu ako vlani, pretože nám vtedy sľuboval aj nitrox a keď sme došli, nitrox nebol, čo je neodpoustiteľné pri potápačskej základni pôsobiacej na Malte a pri vrakoch, ktoré sú ideálne pre potápanie s EANx.

Teraz sme si vybrali Sea Shell a ochotne odpovedali na každý mail a moje otázky. Keďže bolo mimo sezóny, už nerobili výjazdy loďou a nedele mali zavreté. Prvý deň sme strávili vo Vallete, bolo asi 27-28 C akurát v ten deň mali zavreté divecentrum.
Prvý potápačský deň sme šli podľa mojej prosby na vraky asi 200 m od nášho hotela. Bol to vrak P-29 a Rozi.
Vlny neboli moc malé, keď sme došli na parkovisko. Prvé čo ma napadlo bolo, že do vody asi nepôjdeme. Mýlil som sa. Spýtal sa ma guide čo na to hovoríme, tak som mu povedal keď sme tu, tak poďme nato.
Prvý ponor na P-29. Boli dosť veľké vlny, dostať sa do vody so sidemount bolo obtiažnejšie. Priateľka mi chytila kameru. Povedal som jej, že pod vodou si nacvakám na seba komplet fľaše a potom mi kameru podá. Keď mi ju podávala videl som, že na svetlách nie sú záslepky. Skoro ma porazilo. Samozrejme som tušil, že svetlám je amen. Pokúšal som ich zapnúť a fungovali. Potom som ich nechal vypnuté radšej. Moc som si tento ponor neužil. (kvôli svetlám)

Na druhý ponor som si svetlá ani kameru nebral. Povedal som kamošovi,aby mi ich zobral na hotel a opláchol v sladkej vode.
Druhý ponor na Rozi bol tiež fajn. Nebolo tam nikoho.
Večer som samozrejme kontaktoval výrobcu a povedali mi, že je to chránené a nemalo by sa nič stať ani bez tých zátok.

Tak som sa potešil a pokúsil nabiť svetlá. Na druhý potápačský deň som ich zapol a fungovali.
V tento deň bolo zas dosť veterno. Mali sme na výber Gozo (blue hole a inland sea) kde sme už boli minulý rok, tak sme navrhli HMS Maori vo Vallete. Opäť vrak nesklamal aj keď tu boli potápači z celej Malty, pretože inde sa nedalo potápať.
Hneď po vstupe sme uvideli dve sépie. Pri vraku opäť pekné ryby. Pribudol tu aj vrak auta, čo sa mi nepáčilo, pretože HMS Maori je vrak z obdobia druhej svetovej vojny.

Druhý ponor sme sa šli pozrieť na vrak, ktorý neodpotápal ani náš sprievodca,ale že videl o ňom film a je parádny. Je to v Slieme. Vrak bol údajne vlnami a prúdom odplavený viac na otvorené more.
Aj tu boli celkom pekné vlny a po skoku do vody sme mali preplávať po hladine takmer k bójke. Neviem prečo, ale po 3 minutách plávania na hladine sme sa zanorili. K vraku to bolo aj tak ešte cca 15 minút plávania. Stálo to však zato. Tug Boat bol naozaj rozmerný a ležal na naozaj peknom mieste. Pri prednej časti útes a zadná časť v krásnom piesku. Ryby takisto nechýbali. Vrak je pomerne nový, potopený asi v roku 2012.

Tretí potápačský deň sme mali ísť na Um el Faroud, ale počasie sa zmenilo a mali sme možnosť ísť na Gozo na vraky Cominoland a Karwelu. Ako sme došli na miesto, videli sme, že je nádherné vlnobitie a že to nebude sranda.
Tak to aj bolo, so sidemount to bolo ešte horšie. Tu s nami boli 2 sprievodcovia a jeden ďalší potápač. My dvaja a sprievodca už sme boli vo vode a ďalší bol ešte hore na parkovisku. Keď konečne skočil a boli sme pod vodou tak nám ukazoval, že má problém s dutinami. Tak sme mu dali signál, že mi pôjdeme na vrak. Bol s nami ďalší sprievodca. Minulý rok sme už Karwelu odpotápali, tak vrak nebol úplne neznámy. O tom ako sme sa dostali po rebríku na breh ani hovoriť nebudem, pretože ako som sa držal, raz ma to ťahalo späť do mora a v ďalšej sekunde už ma to chcelo vypluť na breh aj s fľašami. Mali sme šťastie, že sa nikomu nič nestalo.

Druhý ponor sme mali na pláne Cominoland,ale kvôli vlnám a prúdom nám to neodporúčali. Tak sme šli opäť na Karwelu a mal som v pláne pozrieť sa do miestnosti kde je motor. Bolo to tam fajn. Na konci sme robili nejaké to deko a sledovali „technických potápačov“ ako sa s dvojčaťom válali na dne, na chrbte a podobne. Bolo to srandovné. O stage, ktoré mali šlahnuté na dne a unikal im plyn ani nehovorím. A boli to oceľové 15 L fľaše so sieťkami a podobnými hlúposťami. (stage)

Na ďalší deň sme opäť mali v pláne Um el Faroud, ale som im spomenul aj Cirkewwu kde sú vraky P-29 a Rozi. Povedali, že tieto vraky je možné odpotápať iba dnes, zajtra ešte Um el Faroud je možný. Tak sme si zas vymenili lokality a potápali sa na P-29 a Rozi. Chcel som tieto vraky zas, pretože minule kvôli svetlám som nič nenatočil. Vlny neboli zas malé,ale bolo to kľudnejšie ako minule. Prvý ponor Rozi a milión rýb a druhý ponor P-29 aj trocha zvnútra. Naozaj pekné.

Konečne v sobotu sme sa dočkali ponoru na Um el Faroud. Ako sme došli na lokalitu, boli opäť veľké vlny na začiatku zátoky.
Už som sa zľakol, že do vody nepôjdeme,pretože guide dlho čumel na hladinu. Zas sme mu povedali, keď sme už tu poďme a uvidíme. Plán bol taký, ak bude silný prúd, tak ostaneme popri stene. Tu sa dalo krásne obliecť a so sidemountom nebol žiadny problém. Boli tu schody a pekne sa to dalo prichystať. Skočili sme do vody a po zanorení a po pár minutách plávania nás čakalo prekvapenie. Žiadny prúd. Minulý rok keď sme boli na tomto vraku, hladina bola kľudná,ale dole silnejší prúd. Teraz naopak. Ako sme dorazili k vraku, čakali nás tam húfy barakúd. (minulý rok ani jedna)
Super ponor. Na druhý ponor sme si pozreli aj strojovňu. Barakudy boli, ale už na konci vraku a na ceste späť už začínal byť prúd. Nebolo to moc silné, ale museli sme trocha zabrať. Po kratšej dekompresii v zátoke kde je dosť bohatý život, sme šli späť.

Ostali nám ešte dva voľné dni a autobusom sme sa flákali po celom ostrove. Jeden deň sme si zaplatili aj Gozo s výhliadkovým autobusom a navštívili sme samozrejme aj Azur Window, Inland Sea a zaujímavé miesta.
Neľutujem ani výber sidemount konfigurácie, pod vodou už nebol žiadny problém. Potápanie na Malte je síce obtiažnejšie a vyžaduje si to kondíciu a nejaké skúsenosti,ale dá sa to zvládnuť. Určite sa na Maltu ešte vrátimime.

Potápanie na Malte (jún 2015)

Už dávnejšie som rozmýšľal nad návštevou Malty. Zaujímala ma krajina aj nad vodou i pod.

Tak sme sa jedného dňa rozhodli, že to zrealizujeme.
Vopred som sa stretol s majiteľom potápačskej základne a prebrali sme ako to funguje. Doniesol mi aj knihu o potápačských lokalitách a práve z knihy som si vytipoval miesta na potápanie.

Keď sme prileteli do hlavného mesta, nabalili sa do minibusu, odviezli nás na hotel.
Tam sme sa prebalili do tašiek s potápačskými vecami a vyplnili nejaké papiere.
Po ubytovaní sme sa šli pozrieť do mesta. Bývali sme v časti Qawra (čítaj Aura) kde toho bolo dosť, či už reštaurácie, bary, múzeum veteránov, podvodné akvárium, potraviny a iné.

Na druhý deň ako vždy po raňajkách nás brali autom na lokality. Väčšinou tu prebiehajú ponory z brehu.
Malta je známa vrakmi a menšími jaskyňami. Pre turistov tu potápajú neustále nejaké vraky, čo je fajn, lebo tieto vraky sú takmer nepoškodené.

Prvý potápačský deň prebiehal trocha vo väčšom strese, keď po skoku asi z 2,5 m výšky som zistil, že nemám pripojený kábel od blesku k púzdru, samorejme voda začala natekať. Miesto výstupu bolo oveľa ďalej, tak som sa vyškrabal na najbližšiu skalu a pokúšal sa vyliať vodu z púzdra. Samorejme vlny mi to neuľahčili. Nakoniec sa to podarilo,ale blesky po pripojení nefungovali.

Tak tento ponor na vrak Rozi som si moc neužil, myslel som len na foťák. Vrak bol síce pekný, ale moje myšlienky bol inde.
Chvala bohu na parkovisku som to celé rozobral a nakoniec po vysušení všetko fungovalo. Na druhý ponor som šiel šťastný.
Vždy sme sa vrátili z ponorov asi do druhej hodiny a preto sme mali poobede voľné.

Druhý potápačský deň sme šli na ostrov Gozo na Azur Window, Blue Hole pretože na Malte bol silný vietor a táto lokalita je chránená pred vetrami. Bohužial tu sme museli šľapať od parkoviska k vode asi 200 m cez skaly a schody. Stálo to zato, pretože to bol pekný ponor.

Druhý ponor prebehol asi 300 m od Blue Hole na Inland Sea.

Je to vlastne plytšie more, zátoka, kde sa po zanorení človek dostane medzi dve steny akoby kaňonu a vypláva sa na konci na otvorené more. Vietor sa dosť rýchlo menil a keď sme boli vo vode, divemaster začal uvažovať o tom, či sa to oplatí skúsiť, nakoniec sme šli. Už vo vnútri sa dalo cítiť, že je menší prúd. Ako sme preplávali von, boli dosť veľké vlny, hádzalo nás to hore dole aj v hĺbke 25 m, čo som ešte nezažil. Pri návrate ako sme robili safety stop, nás to poriadne hádzalo a viditeľnosť pri mieste z tunela von do zátoky  bola takmer nulová. Na konci nás to doslova „vypláchlo z diery“. Musel som si dať ruku pred seba, aby som na niečo nenarazil. Tu som si udrel koleno. Fakt to nebola sranda. Mohli sme dopadnúť oveľa horšie. Aj keď von z vody viedli schody, trvalo nám to asi 10 minút, kým sme povyliezali.

Po ponoroch sme šli po ostrove Gozo, pozreli sme si farmu na soľ (obrázok hore), pláže, kostoly a pod. Bolo to celkom zaujímavé.

Na ďalší deň sme navštívili Um El Faroud, veľmi pekný tanker. Zhora to vyzeralo všeliako, boli dosť veľké vlny.
Sprievodca povedal, že to zistíme pod vodou, či sa vieme dostať k vraku. Nakoniec sa to zdalo byť dobré a doplávali sme k vraku, kde nás vítala hneď raja. Smerom hore ku palube bol silný prúd, fotiť som dokázal iba tak, že som sa držal jednou rukou. Raz ma to aj šľahlo o konštrukciu. Vo vnútri vraku to bolo dobré. No cesta späť k brehu bola vcelku zaujímavá. Prúd, prúd a prúd. Priateľke musel pomôcť divemaster, aby sa dostala k brehu. Stálo to zato.

Druhý ponor opäť tu v nejakých jaskynkách a pri starej potápačskej helme.

Keďže sme sa na štvrtý deň nemohli zas kvôli vetrom potápať na Malte, chcel som navštíviť ďalší vrak Karwella na ostrove Gozo. Tu bolo pekne vybudované parkovisko s lavičkami a tu sme takisto museli šľapať dole k vode ako takmer na každej lokalite. Vrak bol pekný, žiadne prúdy, úplný pohodový ponor.
Druhý ponor popri stene s množstvom rýb.

Posledný deň sme sa potápali na dvoch vrakoch na jednom mieste, počas jedného ponoru. Tu bola viditeľnosť mierne horšia a voda trocha nazelenalá. Nebolo to vôbec zlé, videli sme raju, malé murény a pod.

Druhý ponor,od ktorého som nečakal moc veľa bol ponor na vrak HMS Maori vo Valette. No keď som uvidel vrak a množstvo rýb, tak som ostal milo prekvapený. Jeden z najlepších ponorov, aj čo sa týka hĺbky (vrak je plytko) a takisto života na ňom.
Je tu tiež piesok, čo dáva zaujímavú „atmosféru“. Naozaj pekný a jednoduchý ponor.

Takže posledný deň pred odletom sme sa už nepotápali, navštívili sme ešte raz Valettu.
Sranda je, že si tu môžete kúpiť lístok na celý deň na autobus iba za 1,50 €.
Malta je síce európsky štát,ale je cítiť nádych aj arabskej kultúry. Jazyk sa tu asi nenaučíte, pretože pozostáva tuším z 5 jazykov dokopy. Ponory na Malte sú trocha podobné tým v Chorvátsku, ale voda býva čistejšia a je tu viac života pod vodou.
Ceny na Malte sú takmer na úrovni našich cien. Chorvátsko je podľa mňa o dosť drahšie.
Takto na záver by som povedal toľko, že  potápanie na Malte a na ostrove Gozo je pekné, niekedy aj dosť náročné, čo sa týka prúdov. Netreba tu zabúdať ani na kondíciu, pretože na niektoré lokality sa šľape niekoľko desiatok metrov a aj viac.